Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
Homília - Zelený štvrtok
1 Kor 11,23-26 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)
1. 4. 2010, štvrtok
Autor: Karol Moravčík
Po tieto sviatočné dni zvyknú novinári telefonovať kňazom a pýtať sa na náboženské tradície sviatkov. Vždy s tým mám trochu problém, lebo rozprávať o viditeľných tradíciách sa mi nezdá dôležité, a to, čo je dôležité, s tým treba mať skúsenosť, to sa nedá celkom vysloviť. Zelený štvrtok je prvý deň slávenia Veľkej noci. Vieme, že v tento deň si pripomíname zvlášť Ježišovu „poslednú večeru“. Ona sa pripomína síce vždy, keď sa slávi sv. omša, ale v tento deň je to osobitne. Pri každej sv. omši je viditeľným znakom spomienky na Ježišovo konanie to, že sa delíme o chlieb a pijeme z kalicha. Niekde (zvlášť v katedrálnych chrámoch) sa na Zelený štvrtok umývajú aj nohy 12 ľuďom, čím sa naznačuje, ako Ježiš poslúžil svojim učeníkom. Nakoľko však pri opakovaní týchto zvyklostí aj zažívame skúsenosť, ktorú nám chcel Ježiš zanechať?
Táto otázka ležala na srdci už apoštolovi Pavlovi, keď písal svoj prvý list kresťanom do Korinta. Počuli sme dnes úryvok z tohto listu, kde Pavol spomína na Ježišove slová, ktoré mal Ježiš povedať v rámci „poslednej večere“. Nám sa to môže zdať len ako informácia, aby sme vedeli, čo Ježiš robil. Ale Pavlovi nešlo o informáciu. Pavlovi išlo o ducha, o zmysel Ježišovho konania, ktorý by sme mali zažiť vždy, keď slávime pamiatku Ježišovej večere. A ten zmysel Pavol vyslovil vo svojom dodatku: „Vždy teda, keď budete jesť tento chlieb a piť z tohto kalicha, zvestujete smrť Pánovu, kým nepríde.“ (1 Kor 11,26)
Zvestovať smrť, ohlasovať smrť – to sa nám zdá asi divné i nevhodné. O akej smrti však hovoríme? Hovoríme o smrti Pánovej, o smrti Ježišovej, ktorý sa vďaka tejto smrti zjavil ako Bohom povýšený Kristus Pán. Lebo nešlo o hocijakú smrť, ale o smrť, ktorá bola ako rozdaný chlieb. Išlo o smrť, ktorá bol ako preliata nevinná krv za vinníkov. Išlo o smrť, ktorá bola ako služba pri pokornom umývaní nôh z lásky. Toto chcel Pavol korintským kresťanom vysvetliť, keďže ho hnevalo, ako kresťania v Korinte pomýlene slávili Pánovu večeru. Tí, čo boli bohatí, prišli na stretnutie veriacich skôr a zjedli svoje dobré jedlo, ktoré si doniesli, a keď prišli chudobní, tých nechali o hlade. Preto sa Pavol pýtal: Či neviete, ako Ježiš slávil svoju večeru, že to nebola večera pýchy a sebectva, ale večera rozdania sa, služby a lásky až na smrť? A preto zdôrazňoval: Ako Ježiš myslel a konal – to má byť aj naša večera, to má byť aj naše stretnutie, to má byť aj naša cirkev. Všetko ostatné sú len „sväté“ zvyky, ktoré však sú k ničomu, ak nenasleduje aj „sväté“ konanie.
Musíme si priznať, že náš náboženský život je viac o tých zvykoch, ako o skúsenostiach v Ježišovom duchu. Kňazi vedia prečítať správny text z omšovej knihy, ostatní sa naučia správne odpovedať, občas i spievať, vedia, kedy sa treba postaviť, kedy si kľaknúť či posadiť sa. Ale to ešte nie je sv. omša, to nie je požívanie Pánovej večere. Keď Ježiš povedal, aby sme delili chlieb na jeho pamiatku a pili kalich na jeho pamiatku, tým predsa nepovedal, aby sme na neho spomínali ako na historickú postavu. Ježiš chcel, aby sme zvestovali jeho smrť, aby sme zdieľali jeho službu, aby sme sa darovali navzájom v jeho láske. Nie v láske citovo-intímnej alebo kamarátskej, ale v jeho láske – tej, čo vie ísť (keď treba) až na smrť. Tam, kde sa takto ľudia stretávajú, jedia a pijú na Ježišovu pamiatku, nejde už o zvyky, ale o jeho ducha, o jeho silu a radosť, o nevtieravé sesterstvo a bratstvo. Vo Viedni som kedysi poznal španielskeho kňaza Josefa Cascalesa. Páter Josef je rehoľník i intelektuál, nadšenec za reformu cirkvi i radostný človek, ktorý má rád ľudí. Ktosi ho raz nazval: „Priateľ našej radosti“. Kto je na jeho sv. omši, môže zažiť, o čom je Kristus, sv. omša a cirkev. Žiadna formálnosť a nuda, ale záujem o človeka v Ježišovom duchu. Rakúski katolíci sú kritickejší ako naši. Keď sa im niečo znepáči, niektorí na protest aj vystúpia z cirkvi. Páter Josef mi raz povedal: V iných farnostiach z cirkvi vystupujú, a ja ich zasa do cirkvi prijímam...
Milí priatelia, do cirkvi, kde vládne Ježišov duch, do cirkvi, kde sa slávi Pánova večera, nielen sväté zvyky – do takej cirkvi sa prijímajme vždy znova. A nenechávajme to len na niektorých, ale pomáhajme si v tom čím viacerí, aby sme mali z čoho žiť, aby sme mali pre čo žiť, aby sme všetci skúsili Ježišovho ducha.