Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
Homília - 17. nedeľa cez rok (C)
Kol 2,12-14 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)
25. 7. 2010, nedeľa
Autor: Karol Moravčík
Spomenul som si na staré rozprávky, v ktorých sa hovorí, ako chcel chudobný človek ku šťastiu prísť, a keď to nešlo inak, dal sa dokopy aj s čertom. V ľudových rozprávkach to často bolo tak, že človek ani netušil, že čertovi slúži a len sa divil, odkiaľ sa mu dukáty rodili. Prišiel na to až neskoro, že je čertovi upísaný. Nemecký spisovateľ J. W. von Goethe vo svojej dráme o Dr. Faustovi túto tému rozvinul asi najznámejším spôsobom. Goethe vymenúva, prečo človek upíše dušu diablovi: Chce mať život, zlato, hry, dievčatá, pocty... Diabol (Mefisto) mu to sľúbi a zmluva sa má naplniť vo chvíli úplnej Faustovej spokojnosti, tá však – tak si Faust myslí – nikdy nestane.
V dnešnom úryvku z Listu Kolosanom apoštol Pavol rieši podobnú tému. Ľudský život Pavol vykresľuje ako biedny údel, z ktorého sa ľudia pokúšajú dostať tak, že sa upíšu Zákonu (s veľkým „Z“). Môžeme zaiste myslieť na náboženský Zákon, ako ho poznal Pavol medzi veriacimi židmi z čias svojej mladosti. Ale sú aj iné Zákony, zákonníky či „pravidlá hry“. Dnes viac ako náboženský Zákon ovláda náš život zákon úspešnosti, mediálnej prijateľnosti, zákon toho, ako byť „in“ a podobne. Pavol sa zaujímavo vyjadruje, že Boh v Kristovi akoby zotrel celý náš dlžobný úpis a zničil ho, pribil na kríž. Zničil dlžobný úpis čiže akýsi záväzok, ktorý sme uzavreli, aby sme mohli dosiahnuť úspech. Tento záväzok, pôvodne prostriedok na dosiahnutie cieľa, stal sa však bremenom, ktorý zväzoval a ťažil.
Možno si predstavujeme, že dlžní sa máme cítiť voči Bohu. Dlh, pôžičku si človek berie na seba preto, aby niečo získal, hoci na to zatiaľ nemá, a postupne svoj dlh spláca. Na aký dlh sme sa však zaviazali Bohu a zároveň sme ho splácať prestali, takže ten dlh svedčí proti nám? Pre Pavla je to nezmyselná predstava. Boh s ľuďmi žiadnu zmluvu neuzavrel, aby im poskytol výhody, na ktoré nemajú, ale chceli by ich získať. Spomeňme si na rozprávky a Fausta – nie Boh, ale diabol je človeku partnerom dlžobnej zmluvy! On je ten, ktorý človeku ponúka, na čo nemá, aby stratil to, na čo má. Namiesto priateľstva s Bohom ponúka nám diabol úspech, ba ako hovorí kniha Genezis, ponúka nám priam „bohovský“ život: „Nezomriete, ...otvoria sa vám oči a budete ako Boh.“ (Gn 3,4-5) Sľub, ako vždy pri zmluve s diablom, sa však nenaplnil, naopak, hriech stal sa podľa Biblie dôvodom smrti. Pavlom spomínaný dlžobný úpis je teda upísanie sa diablovi, nie Bohu. Upísanie sa prostredníctvom Zákona, teda „pravidiel hry“, ktoré zabezpečia dočasný úspech. Niečo ako doping pre športovca. Upíše sa mu, aby dnes vyhral, v skutočnosti, aby zajtra prehral všetko – budúcnosť, zdravie i život. Taký vzťah treba ukončiť! Apoštol vidí Krista práve ako toho, čo to za nás dokázal. Preto hovorí: Tvoj dlžobný úpis zotrel, zničil, pribil na drevo.
Téma, o ktorej tu uvažujeme, nie je nejaká čiastková téma z politiky, rodinnej ekonomiky alebo nejakého ľúbostného vzťahu. Táto téma sa týka životnej existencie ako takej. Na čo, na koho uviažem svoju existenciu? Pre kresťana je základnou odpoveďou na túto otázku vyznanie viery, najmä keď sa nemyslí len ako úzko formálne. Tým vyznaním prežívame: Zriekam sa zlého ducha, aby som žil ako slobodný Boží človek. A verím v Boha ako Stvoriteľa, Otca a Pána a v to, že sa mi najkrajšie zjavil v Ježišovi Kristovi, a potom sa mi daroval pre môj život v Duchu Svätom. Riešením tu nie je splácanie dlhu nejakému sponzorovi, ale viera a zasvätenie sa Bohu v krste, v Kristovi. Ste „in“, trafili ste sa do centra života, hovorí Pavol Kolosanom, lebo ste sa zasvätili Kristovi. Nepotrebujete obriezku tela ako židia, ani spoliehanie sa na anjelov a démonov ako pohania. Nepotrebujete sa ladiť podľa politiky, biznisu ani médií. To všetko len sledujte, povedal by dnes Pavol, aby ste rozumeli tomuto svetu, ale nezakladajte si na tom. Nemá to v sebe silu.
J. W. von Goethe vraj svojho Fausta písal 60 rokov. Nebol už vnútorne kresťanom, sám bol skôr tým Faustom. Dielo prepisoval, menil, nevedel vraj ako dielo ukončiť. Mefista dal napokon uniesť zo scény žensky krásnymi anjelmi a Fausta nechal storočného umrieť, aby na záver vyjadril vieru v akési večné klíčenie ľudského života. Keď sa ho pýtali, čo tým myslel, odpovedal, že je to len báseň. Básni môžeme prenechať aj my svoje predstavy o anjeloch i diabloch. Avšak rozpoznanie zničujúceho upísania sa niekomu a naopak hľadanie oslobodzujúcej viery, prenechať nesmieme nikomu. To je to jediné a najdôležitejšie, čo musíme urobiť – každý z nás sám za seba.