Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
Homília - 9. nedeľa cez rok (A)
Mt 15,29-38 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)
6. 3. 2011, nedeľa
Autor: Karol Moravčík
Ak po tieto dni budú v televízii ukazovať niektorú krajinu Južnej Ameriky, určite to bude Brazília. Nemajú tam síce revolúciu, ani žiadnu prírodnú pohromu, ale po tieto dni na konci fašiangov tam majú karneval; asi najväčší na svete. V našom kostole si po tieto dni tiež pripomíname jednu juhoamerickú krajinu. Nie je to však Brazília, ale Čile. Nesúvisí to s karnevalom, ale so „Svetovým dňom modlitieb“ (SDM). Ten tohoročný totiž pripravili kresťanské ženy z Čile. (Kvôli tejto udalosti preruším dnes uvažovanie nad textami apoštola Pavla.)
Ako súvisí pohľad na niektorú krajinu vo svete s modlitbou a bohoslužbou? Záleží na tom, čo pre nás znamená modliť sa. Pre každého možno niečo iné, mne sa však páči, čo zdôrazňuje práve SDM, že modliť sa znamená najprv pozrieť sa na svoj život, na ľudí okolo seba, na svet s jeho radosťami i starosťami. Pohľad na svet, v ktorom žijem, vyvolá veľa otázok. Otázka, ktorú si položili kresťanské ženy z Čile, znie: Koľko máte chlebov? Je to otázka, ktorú si často kladú najmä chudobní ľudia. Pýtajú sa: Prečo sme chudobní a prečo sú iní bohatí? Z evanjelia podľa Matúša sme počuli, že podobne sa pýtal aj Ježiš: Koľko máte chlebov? (Mt 15,34)
Nakoľko je toto aj naša otázka a ako na ňu odpovedáme? Niektorí ľudia si takúto otázku nikdy nepoložia, lebo chleba a aj iných vecí majú dosť, a na iných ľuďoch im nezáleží. Ježiš túto otázku položil, lebo za ním prišli mnohí ľudia a tí zdravší so sebou priviedli aj mnoho chorých a postihnutých. Ježiš im nepovedal: Načo ste sem prišli? Ani im nevytkol: Prečo ste včas nemysleli na to, že budete potrebovať aj jesť? Ježiš sa týmto ľuďom venoval a uzdravoval ich. A otázku: Koľko máte chlebov?, nevyslovil len tak, ale adresne ňou oslovil svojich učeníkov. Im sa zdalo, že majú málo, ale Ježiš videl, že bude dosť. Dosť vtedy, keď vytvoríme spoločenstvo, kde nemyslíme len na seba. Dosť vtedy, ak sa toto spoločenstvo podelí. Dosť vtedy, keď sa otvorí náš rozum a naše srdce a uvidíme možnosti, ako rozdeliť to, čo máme, aj pre ostatných. Pohľad na ľudí, pohľad na život, pohľad na svet vedie teda od otázky: Čo ma trápi, čo mi chýba?, k otázke: Čo robiť? Najskôr sa môže zdať, že tá otázka smeruje odo mňa na iných, možno aj na Boha. Potom však spoznáme, že takú otázku mi kladie sám Boh. Vtedy tá otázka už nesmeruje odo mňa preč, ale od Boha ku mne: Koľko máš ty chlebov? Čo urobíš ty? Ježiš „nezavesil“ svoju otázku do vzduchu, ale vztiahol ju na seba, preto (ako čítame v evanjeliu) vzal, čo mal, ďakoval nad tým Bohu, lámal a dával blízkym, aby oni dávali ďalej ostatným. Na tomto vidíme, čo je opravdivá modlitba a aký má dosah. Lebo tá skutočná modlitba pokračuje vypočutím toho, čo mi povie Boh, potom prechádza do zhodnotenia (reflexie), a odtiaľ smeruje k rozhodnutiu, čo urobím ja sám.
Na prvé piatky sa modlievame v našom kostole za obnovu cirkvi. V ostatných mesiacoch pomocou jednej knihy o sv. Františkovi z Assisi a sv. Kláre. (M. Bodo a S. Saint Sing, Cesta svetom, cesta vnútrom, Paulínky, Praha 2005.) Tam som sa dočítal, ako generálny minister františkánov brat Hermann Schaluck aktuálne vysvetľuje známy príbeh o Samaritánovi: „Samaritán poslúžil štvorakou službou. Po prvé: Kontemplatívne, vnímavo videl. Po druhé: Citovo sa nechal zasiahnuť. Po tretie: Prakticky sa postaral. Po štvrté: Zariadil trvalú pomoc... Hlas Boží v nás poznáme len podľa súcitu a skutočnej dobročinnosti: citovej odozvy, ktorá vedie k praktickej starosti o seba i druhých, starosti, ktorá nie je prechodným rozmarom, jednorazovým činom, ale trvalým pomáhaním.“
Takýto prístup je prístup, ktorý môžeme nazvať skutočne evanjeliový a kresťanský. Keď sa vrátime do Južnej Ameriky, tam pred 40 rokmi cirkev prijala za svoju úlohu trvalú starosť o chudobných. Z toho sa v celej Južnej Amerike zrodila sieť cirkevných spoločenstiev, ktoré spájali modlitbu a čítanie Biblie s praktickou pomocou chudobným. Predstaviteľmi týchto spoločenstiev neboli len biskupi a kňazi, ale každý kresťan, každá kresťanka, ktorí uverili, že Boh k nim hovorí ako k Samaritánovi, ktorí chceli vidieť, kto trpí, nechali sa tým citovo dotknúť a konali to, čo bolo potrebné. Keď sa modlíme v našej farnosti za obnovu cirkvi, ide nám vlastne o to isté. Ide nám o to, aby sme uvideli, ktoré sú tie najväčšie výzvy pre nás dnes (tu doma, aj vo svete), aby sme spoznali, čo nám Boh k tomu hovorí, a odpovedali svojou službou, svojím konaním. Nech nás k tomu svojimi otázkami znepokojuje, ale aj k službe a láske povzbudzuje Boh, ktorý viedol Ježiša, aby videl, slúžil a miloval.