Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
Homília - 25. nedeľa cez rok (A)
Flp 1,20-26 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)
18. 9. 2011, nedeľa
Autor: Karol Moravčík
Keď uvažujeme o svojej náboženskej viere, uvedomujeme si, že naša viera má viacero podôb. Je tu niečo viditeľné (chodíme do kostola), je tu určitá morálka, azda aj životný štýl, ale je tu aj to osobné, naše vnútorné nastavenie, v ktorom za niečím ideme, po niečom túžime, pre niečo sa celkom angažujeme.
V prvej kapitole Listu Filipanom vyjadril apoštol Pavol svoje osobné nastavenie veľmi silne, keď napísal: „Žiť pre mňa je Kristus a umrieť zisk.“ Zo súvislostí v liste sa dozvedáme, že apoštol je vo väzení, a tak píše, ako túto situáciu prežíva. Niekto by to pokladal za tragédiu, ak by sa dostal do väzenia a hrozila by mu smrť, ale apoštol napísal, že akokoľvek jeho situácia skončí, dobre to dopadne. To dobré bude v tom, že ak prežije, bude ešte pre Krista získavať ľudí, a ak sa už z väzenia nedostane, bude zdieľať život so vzkrieseným Kristom.
Nakoľko sa môžeme s týmto apoštolovým nastavením stotožniť? Jeho výrok znie až prehnane vznešene. Na druhej strane sa Pavol často vyznával, že on si vzťah ku Kristovi nevymyslel ani si ho nezaslúžil, ale Kristus sa mu zjavil. To znie zasa dosť tajomne. Takže pozrime sa na vec z druhej strany, zo strany ľudí, ktorých Pavol ovplyvnil. Pre Pavla bolo typické, že on svoje zjavenie nepokladal len za svoju vec, ale cítil sa povinný ostatným pomôcť, aby sa aj im zjavil Kristus a oni v ňom našli svoje životné naplnenie. Pozrime sa teda, ako toto zjavenie odovzdal ľuďom vo Filipách, kam neskôr napísal list (vo väzení v Efeze r. 57), z ktorého sme dnes čítali. Filipy bolo prvé európske mesto, kam Pavol prišiel asi r. 50. Mesto sa nachádzalo v Macedónsku, žilo v ňom veľa ľudí z Talianska, lebo tam bola vojenská posádka na významnej ceste z Ríma na Východ. Pavol mal s kresťanmi vo Filipách azda najlepšie vzťahy zo všetkých miest, kde založil cirkevné spoločenstvo. Pritom to celé začalo tak obyčajne. Keď prvý raz prišiel Pavol do tohto mesta, v sobotu, keď ako žid nepracoval, zašiel za mesto k rieke, kde dúfal, že nájde nejakých ľudí modliť sa. Asi myslel židov, ktorí tam neboli vo väčšom počte, preto mali len modlitebňu za hradbami mesta. V ten deň pri rieke sa zoznámil s niekoľkými ženami. Prvou z nich bola istá trhovníčka Lýdia. Tá Pavla s priateľmi neskôr ubytovala. Pavol v meste všeličo zažil, dostal sa aj do väzenia, kde pre vieru získal dokonca aj dozorcu väzňov. Podľa 16. kap. Skutkov apoštolov Pavol týmto ľuďom hlásal jednoduchú zvesť: „Ver v Pána Ježiša a budeš spasený!“ V biblickom texte ide zjavne o skratku, ale za tou skratkou je to podstatné, že Ježiš sa zjavil ľuďom ako predstaviteľ plnohodnotnej, Bohom obnovenej ľudskosti, a ako cesta k tejto ľudskosti. Ver v Ježiša ako Pána (čiže Krista) a budeš zachránený... Teda, nájdi sa v Kristovi, skús jeho silu, skús, ako ťa mení a uzdravuje a budeš vedieť, že si našiel život. Taký, o ktorý neprídeš ani vo smrti.
Všade tam, kde sa dáme do reči s niekým, kto vie čosi pekné o živote (ako Lýdia s Pavlom), všade tam, kde nájdeme niekoho, pri kom sa cítime silnejší, všade tam, kde v nás niekto otvorí zmysel pre dobro, lásku a múdrosť, všade tam sa zastavme a podržme si tú skúsenosť ako ľudia z Filíp, ktorí sa kedysi dali do reči s Pavlom. Možno to aj pre nás bude zjavenie. Pomocou takýchto stretnutí zažijeme pozitívnu zmenu, možno celkom radikálnu. Nenábožensky takúto nečakanú zmenu vylíčil francúzsky spisovateľ Albert Camus v románe „Mor“. Hrdina románu, istý novinár, prišiel do mesta Oran, aby pre svoje noviny urobil reportáž. V meste však vypukla epidémia moru a mesto bolo postupne izolované od okolitého sveta. Novinár skúšal všetky možné spôsoby, ako sa z mesta dostať preč. Ako však padala jedna možnosť za druhou z mesta uniknúť, novinár spoznával, že mu zostáva len jedna možnosť úniku: Zostať v meste a pokiaľ možno pomôcť prežiť čo najväčšiemu počtu ľudí. Vlastnú možnosť prežitia spoznal vtedy, keď prijal danú situáciu a svoj život nasadil pre druhých. Albert Camus takúto možnosť zmeny opísal ako ľudské zjavenie, ako možný prelom vo vedomí človeka, keď sa mu (pod tlakom okolností) zjaví niečo, čo vôbec nečakal. Môžeme sa pýtať, či Albert Camus nebol optimista humanizmu, ale isté je, že dobre vystihol, o čom hovorí kresťanstvo, keď sa hlási ku skúsenosti zjavenia.
Keď sa teraz pozrieme na to celkom základné, z čoho žijeme (alebo by sme chceli žiť), azda už viac vnímame, čo je ten osobný prístup vo viere, to najvzácnejšie vnútorné nastavenie, v ktorom začneme byť vďační za život (nech je akýkoľvek) a prestávame sa báť smrti (nech príde kedykoľvek).