Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
Poklona a meditácia za obnovu cirkvi
september 2011
2. 9. 2011, piatok
Autor: Karol Moravčík
1. Po sv. omši pieseň na poklonu z JKS, otvorenie svätostánku, kadidlo, úvodné slovo na kľačadle
Od prvého piatku v auguste pripravujem meditácie o obnove cirkvi podľa knihy Eugena Bisera: Vyznanie viery a Otčenáš. E. Biser je významný katolícky teológ, jeho kniha vyšla po prvý raz r. 1993, po slovensky r. 2007. E. Biserovi ide o to, aby sme vyznanie viery nechápali ako recitovanie náuky (článkov viery), ale ako rozhovor viery, a Otčenáš nie v prvom rade ako prejav úcty, ale ako odpoveď opätovanej lásky. V prvej meditácii sme uvažovali nad tým, aká je dnes situácia viery v našom svete, aké problémy majú ľudia s vierou, ako k nej vôbec máme pristupovať, dnes viac o tom, čo táto viera vlastne je.
2. Úvodná modlitba
„Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1,14). Týmito slovami si, Ježišu Kriste, ohlásil radikálnu zmenu v našom postoji k Bohu, svetu i sebe. Nevyzývaš nás jednoducho polepšiť sa, ale otvoriť sa Božej moci, kráľovstvu, Božiemu pôsobeniu, kde už nebude určujúci náš strach zo života, neznámej budúcnosti, ale Boh konajúci v tebe a jeho láska. Jej máme nechať priestor, aby pôsobila, aby menila a pretvárala nás a náš svet. Chceme teraz otvoriť svoj rozum tebe, aby si ho premenil a pozdvihol do viery, v ktorej k nám prehovoríš ty sám. Amen.
3. Chvíľa ticha
4. Meditácia (posadíme sa)
E. Biser, Vyznanie viery a Otčenáš (výber zo strán: 34-42 ).
+E. Biser nám pripomína vážnu skutočnosť, ktorú si mnohí katolíci bežne neuvedomujú – v duchovnom prostredí novoveku (od 18. stor.) je viera niečo výnimočné. Biser cituje filozofa Kanta, ktorý sa vyjadril: „Musel som zrušiť poznanie, aby som vytvoril miesto pre vieru.“ Biser vysvetľuje, že Kant to myslel naozaj takto, že Boh je nedokázateľný tzv. čistým rozumom, a zároveň dodáva, že by sa to mohlo celé myslieť aj inak, v zmysle iného filozofa, G. W. F. Hegla – ktorý chápal toto „zrušiť“ ako prekročiť, pozdvihnúť. Potom by viera znamenala pozdvihnutý rozum – od poznania k viere. Ak sa to udeje, ak sa viera objaví, Biser hovorí o zázraku. Ako to myslí?
+Vieru nemožno vysvetliť. Biblia nám zachováva poznanie, že viera vyráža dych. Preto Pavol v súvise s vierou používa pojmy: zjavenie, povýšenie, a neskôr zmŕtvychvstanie. To je celkom nové slovo, naznačujúce radikálnu zmenu. Viera je naozaj nevysvetliteľná, prichádza totiž od Boha, z jeho slobodnej vôle darovať sa nám. Môžeme sa len pýtať, prečo to Boh pokladal za vhodné? Prišlo mu nás ľudí ľúto, alebo to jednoducho bola jeho láska, ktorá ho prinútila, aby „sa vzdal seba samého a stal sa Bohom v podobe sluhu“, ako sa vyjadril filozof Kierkegaard?
+Biser pripomína, odkedy môžeme hovoriť o našom chápaní viery. Súvisí to s Ježišom; evanjeliá spomínajú, že Ježiš bol na začiatku, po svojom krste, oslovený Bohom: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“ Ježiš je tu oslovený, uvedomuje si svoje vyvolenie a zároveň úlohu odovzdať ostatným ľuďom Božie synovstvo, jemu zverené. Boh nás odvtedy v Ježišovi oslovuje ľudskou rečou a vzniká Ježišovo posolstvo o Božom kráľovstve. Kto naň odpovedá, má vieru, stáva sa veriacim. Viera je takto priklonenie sa k Ježišovej predstave o človeku, vydanie sa s ním na cestu k najvyššiemu cieľu ľudského vývoja za cenu ustavičného sebapresahovania.
+Ježiš to nazýval obrátenie (to je čosi iné a viac než polepšenie). Biser zaujímavo píše, že ľudstvo sa vždy znova dáva strhnúť do krehkej rovnováhy medzi strachom a láskou. Z toho pramení naše nešťastie, lebo v blížnom vtedy vidíme zároveň vytúženého partnera i obávaného rivala. Toto prekonať možno len premenením, nie poučovaním. Boh pritom nečaká, až sa k nemu dostaneme, až si to vybojujeme, ale sám nás berie na spoločnú cestu.
+Viera je takýto obrat ako zmŕtvychvstanie. Je zázrakom v nás vďaka tomu, ktorý vstal z mŕtvych. Kristus, ktorý ohlasoval posolstvo, sám sa cez zmŕtvychvstanie stal tým posolstvom. V ňom môžeme spoznať Boha. Tak, že k viere nie sme predovšetkým vychovávaní, ale podnecovaní, hýbaní, a hýbe nás ten, kto je pôvodca a živý stred našej viery (Kristus).
+Viera vzniká vďaka podaniu záchrancovej ruky, ako keď Ježiš podal ruku topiacemu sa Petrovi. Preto, keď vyznávame svoju vieru, Kristus ako vnútorný učiteľ ju vyznáva v nás. „Slovo, v ktoré sme verili, začína hovoriť; viera prestáva byť predmetom a ukazuje svoju živo hovoriacu tvár. Ak na začiatku kresťanstva sa z Posla stalo posolstvo, teraz je to opačne. Za posolstvom máme opäť počuť jeho“, hovorí Biser.
5. Chvíľa ticha
6. Otázky:
+Ako sa snažím vyznať vo svete, v ktorom žijem? Vyhováram sa na svet alebo sa ho skôr snažím vytvárať? Ani viera nevzniká vo vzduchoprázdne...
+Ako chápem svoju vieru? Beriem ju ako zázrak? Nie zázrak, ako čosi celkom mimo mňa – potom by nebol dôvod sa o vieru zajímať – ale vieru ako pozdvihnutie, povýšenie rozumu?
+A zasa pozdvihnutie asi tak, ako keď Ježiš podáva ruku? Začíname už tušiť, ako to Biser myslí? Nie viera ako dar (čiže ja za to nemôžem, že niekto vieru má a iný nie), ale viera ako dar podávanej ruky tomu, kto vykročí do rizika...
+Vykročil som už niekedy do rizika? Čím som hýbaný – je to on, živý stred našej viery a života? Snažím sa počuť tento stred, teda nielen učenie, ale Učiteľa, Lekára môjho života?
7. Záverečná modlitba
Ježišu, o tebe hovorí Písmo, že si pôvodca a zavŕšiteľ našej viery.
V tvojej iniciatíve a moci je teda možnosť našej viery. Chcem sa stíšiť, aby som ťa počul.
Ale chcem aj riskovať, vydať sa na neprebádané cesty ako Peter na more, aby si mal dôvod podať mi ruku a podržať ma v mojom úsilí – v úsilí tebe dôverovať, teba počuť i teba nasledovať. Amen.