Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
Homília - Kvetná nedeľa (B)
Mk 15,39 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)
1. 4. 2012, nedeľa
Autor: Karol Moravčík
Dnes je prvý apríl. Prvý apríl sa na Slovensku berie ako bláznivý deň. Zvlášť mladí ľudia sa na prvého apríla pokúšajú jeden druhého dobehnúť, z niekoho si vystreliť. Dnes je zároveň Kvetná nedeľa. Na prvý pohľad je Kvetná nedeľa hocičo iné ako vtip. Tu v kostole sme si práve vypočuli rozprávanie o Ježišovom umučení a smrti. Predsa je na Kvetnej nedeli veľa bláznivého. Dokonca sa dá povedať, že Boh sám si z nás Ježišovým príbehom urobil bláznov. Dobehol nás, prevrátil naruby naše predstavy o úspechu a moci.
Na začiatku dnešnej slávnosti sa chvíľu mohlo zdať, že s Ježišom sa vezieme na víťaznej vlne. Potom však všetky biblické texty zdôrazňovali Ježišovo poníženie. Boh ho povýšil, lebo sa ponížil – čítali sme z Listu apoštola Pavla Filipanom. Čo to má znamenať – toto „ponížil“ a „povýšil“? Jestvujú na to dve rozšírené vysvetlenia, ani jedno však nepokladám za správne. To prvé vraví, že Ježiš sa musel ponížiť, musel sa nechať zajať, súdiť, biť a zabiť, aby nás zmieril s Bohom, ktorého sme urážali hriechmi. To druhé vraví, že nám on nevinný dal príklad, aby sme si my vinní priznali hriechy, oľutovali ich a polepšili sa. Obe vysvetlenia vychádzajú z predstavy, že Boh je urazený a že my len vtedy, keď si priznáme hanbu, môžeme čosi vylepšiť. Dnešné texty zo Sv. Písma však hovoria inak. Židovskí veľkňazi, farizeji a moralisti Ježišových čias si mysleli, že odsúdením a potrestaním Ježiša ho „dobehnú“, vysmejú predstavy jeho priaznivcov o ňom a odhalia ho ako blázna. Kresťanské texty v Novom zákone však ako bláznovstvo odhaľujú náboženské predstavy židovských kňazov, farizejov a moralistov, tie predstavy, že Boh je na strane mocných, zdravých a bohatých. Problém bol, že Ježišova smrť zdala sa byť potvrdením tejto predstavy.
Rozprávanie o Ježišovom umučení sme dnes čítali z evanjelia podľa Marka. Toto evanjelium je naším najstarším spracovaním Ježišovho príbehu. Vzniklo okolo r. 65 n. l. O Ježišovi dôsledne hovorí ako o tom, kto nie je „dobehnutý“, ale kto ide v ústrety smrti dobrovoľne. Dobrovoľne neznamená, že sa mu to páči. „Doľahla na neho hrôza a úzkosť“, píše evanjelista Marek (Mk 14,33). Dobrovoľne znamená, že chce vytrvať vo svojom svedectve. Pred židovskou veľradou na otázku, či je Mesiáš, odpovie áno. Pred Pilátom na otázku, či je kráľ Židov, odpovie áno. Na kríži sa modlí 22 žalm a vykríkne: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Tento žalm sme dnes počuli spievať pred pašiami. Žalm začína otázkou, kde sa stratil Boh, ale končí presvedčením, že Boh nie je na strane mocných, namyslených a bohatých, ktorí by si aj Boha radi sprivatizovali, ale je na strane slabých, ponižovaných a chudobných, ktorí nemajú nikoho iného ako Boha. V tomto zmysle sa Ježiš ponížil. Ako dospelý človek, ktorý sa zníži k dieťaťu a vezme ho do náručia, tak chce Ježiš reprezentovať medzi nami Boha – ako toho, kto sa znižuje k nám, aby nás mohol vziať do náručia. Nie je to nič o hanbe. Len o láske a pochopení.
Na konci Markovho rozprávania o Ježišovi je ešte jedno svedectvo. Stotník, veliteľ vojakov, po Ježišovej smrti povie: „Tento človek bol naozaj Boží Syn“ (Mk 15,39). V tomto výroku je vyslovená už viera kresťanov v cisárskom Ríme, pre ktorých Marek podľa svedectva apoštola Petra napísal evanjelium. Rímski pohania a mnohí židia v Ríme dokázali odmietnuť cisára a jeho moc, toho, ktorý si dal hovoriť božský a svätý (augustus), a vybrali si za Božieho reprezentanta Ježiša. On bol odteraz pre nich Boží Syn, on, ktorý predstavy mnohých ľudí o moci a úspechu vyhlásil za bláznivé a po svojej smrti sa prejavil ako mocnejší než všetci páni a králi.
Verím, že takým môže byť, že azda aj je, i pre nás. Ten, ktorý sa ponížil, aby nám Boha priblížil a nás tak priam „bláznivo“ povýšil.