Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
Homília - 25. nedeľa cez rok (B)
Jak 3,16-4,3 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)
23. 9. 2012, nedeľa
Autor: Karol Moravčík
V dnešných časopisoch a zvlášť na internete možno okrem textov samotných novinárov čítať aj množstvo vyjadrení od bežných, zväčša anonymných pisateľov. Máločo je také hlúpe a zlostné, ako tieto anonymné texty. Preto nemám žiadnu potrebu ich čítať. Trochu sa na ne pozriem len vtedy, keď sa ohlasy čitateľov týkajú cirkvi a náboženstva. Síce sa z nich nedozviem nič nové, ale občas mi to pomôže vnímať realitu. A k tej realite ohľadom náboženstva a cirkvi dnes patrí postoj, ktorý sa dá pár slovami vyjadriť asi takto: „Veriaci som, ale kostoly a kňazov k životu nepotrebujem...“
Dnes sme opäť čítali úryvok z Jakubovho listu. Spomínal som, že Ježišov príbuzný Jakub (Ježišov brat) pôsobil najmä v židovskom prostredí a medzi kresťanmi, ktorí sa zároveň hlásili k židovskej tradícii. Môže nás zaujať, že Jakub týchto ľudí potreboval napomínať, aby si navzájom nerobili zle a nebojovali medzi sebou. O aký boj, aké spory mohlo ísť? Odpovedať, že aj kresťania sú hriešni, a teda aj prví kresťania boli občas hriešnici, zdá sa mi málo. Preto sa pýtam, či sa niečo v kresťanstve nedá ľahko zneužiť na hriech, ktorý Jakub v dnešnom úryvku pomenúva ako hriech žiarlivosti alebo ctižiadostivosti (karierizmu).
Zhodou okolností sme o niečom podobnom počuli aj z dnešného evanjelia. Ježiš je na ceste do Jeruzalema, už tuší, čo ho tam čaká, ale jeho apoštoli sa zatiaľ medzi sebou sporia, kto z nich je dôležitejší. Išlo o obyčajnú ľudskú obmedzenosť alebo o bežnú súťaživosť medzi chlapmi? Kresťanstvo v dobrom i zlom vychádza zo židovstva. O týchto náboženstvách (spolu s islamom) sa odborne hovorí, že sú dejinnými, čím sa myslí, že vyznávame Boha, ktorý koná v dejinách, ktorý sa zaujíma o človeka, hovorí skrze človeka a ktorý nám vo svete – pre spásu sveta – dáva určité úlohy. Preto je v týchto náboženstvách normálne odvolávať sa na Boha a tvrdiť, že práve mne niečo zjavil a poveril ma niečo vykonať. Žid, kresťan či moslim sa teda z princípu nedívajú na svet odboku; nie je nám jedno, čo iní veria a robia, ba snažíme sa iných získať pre našu vieru. Svoju vieru nežijeme tak, že si len potichu meditujeme a duchovne relaxujeme. Potiaľ je to aj v poriadku. Ani ja nechápem svoju vieru len ako relax alebo nejaké duchovné odreagovanie sa. Keď si však nedáme pozor, môže sa nám stať to, na čo upozorňuje Jakub. Vtedy nie som len osobne ambiciózny, nepresadzujem sa len podľa svojej povahy viac ako iní, ale svoje túžby po kariére a moci si ešte aj nábožensky odôvodním. Začnem si namýšľať, že Boh je osobitne na mojej strane, a preto mám vždy pravdu. Ak sa to deje, začínam pestovať farizeizmus. Už nie židovský, ale vlastný kresťanský. Jakub pôsobiaci medzi kresťanskými židmi na to upozorňoval. Keď sa Ježiš musel sporiť s farizejmi, nevyčítal im snahu o mravnosť, ani úsilie verne zachovať Boží zákon, ale vyčítal im privlastnenie si Božej pravdy pre seba, podceňovanie blížnych a neochotu chápať svoju vieru ako službu. Modlitba sa s túžbou po moci neznáša, hovorí Jakub. A Ježiš nám pripomína: Kto chce byť prvý, nech je najprv posledný a sluha všetkých (Mk 9,35).
Riešením neduhov kresťanstva nie je vzdanie sa nároku na vyslovovanie pravdy, ktorá je záväzná, ani zrieknutie sa výziev byť mravným, ani nahradenie Boha predstavou o neurčitej energii. Riešením, ako nám radí Jakub (a on to prijal od Ježiša) je rozchod viery s mocou, ktorá neslúži. V poslednom rozhovore pred svojou smrťou kardinál Martini na otázku, ako vníma situáciu cirkvi, odpovedal, že „potrebujeme ľudí slobodných, ktorí vedia byť blízko iným“. Ako príklad uviedol arcibiskupa Oscara Romera zo San Salvadoru a jezuitských mučeníkov z tejto krajiny. Romera zastrelili priamo pri omši v marci r. 1980 ľudia, ktorí slúžili miestnym boháčom a podobne o pár rokov neskôr v jednu noc v novembri 1989 zavraždili šiestich jezuitských pátrov, ktorí pôsobili na miestnej univerzite a zároveň sa venovali chudobným. Kde sú dnes v cirkvi podobní hrdinovia, ktorí by nás mohli inšpirovať?, pýtal sa Martini. Inak, rozhovor s Martinim robil jezuita Georg Sporschill, ktorý už niekoľko rokov sa venuje deťom, čo žijú v kanáloch v Bukurešti...
V úvode som spomenul, že v súčasnosti je dosť ľudí, ktorí opakujú, že „som veriaci, ale kostoly a kňazov nepotrebujem“. Mám silné podozrenie, že to opakujú najmä preto, lebo medzi nami kresťanmi (katolíkmi, kňazmi) nenašli dosť hrdinov, ktorí by inšpirovali. Funguje to napokon jednoducho. Ak pozdvihujeme morálne nároky voči iným, ale sami neslúžime, stávame sa otravnými ako farizeji. Ale chvalabohu platí aj to, že ak budeme slúžiť ako Ježiš, inšpirujeme a navzájom sa potrebujeme.