» články » detail článku

Poklona a meditácia za obnovu cirkvi

August 2013

2. 8. 2013, piatok

Autor: Karol Moravčík


1. Po sv. omši pieseň na poklonu z JKS, otvorenie svätostánku, kadidlo, úvodné slovo na kľačadle
Od prvého piatku v auguste roka 2011 pripravujeme meditácie o obnove cirkvi podľa knihy Eugena Bisera: Vyznanie viery a Otčenáš. Po tom, ako sme premeditovali Vyznanie viery, venujeme sa modlitbe Otčenáš. Naposledy sme mali meditáciu v júni 2013 – úvod k modlitbe Otčenáš.

2. Úvodná modlitba
Bože, si tajomný i blízky,
vďaka Ježišovi však najmä blízky, najbližší,
ako dieťaťu jeho mama a otec.
Máme pred sebou ešte dlhú cestu,
kým dorastieme do dospelej podoby tvojho syna Ježiša.
Ale chceme kráčať spolu s ním k tebe
a žiť tvoje kráľovstvo v tomto svete,
ktorý si nám zveril do našej starostlivosti a zodpovednosti.
Amen.

3. Chvíľa ticha

4. Meditácia
E. Biser, Vyznanie viery a Otčenáš (výber zo strán: 140-144).

+Doslovný preklad Ježišovho oslovenia Boha v aramejčine slovom „abba“ znie otecko, tata. V celej židovskej literatúre nejestvuje dôkaz, žeby židia takto oslovovali Boha. Také oslovenie zdalo sa im byť málo úctivé. Ježiš vlastne použil slová, ktoré používajú deti, keď oslovujú otecka, aby tak vyslovil to, čo bolo pre neho najsvätejšie.
+Cirkev použila slovo „abba“ po prvý raz pri bohoslužbe spolu so zvolaním „maranatha“ (príď). Cirkev prežívala blízkosť Ježiša povýšeného k Bohu a spolu s ním cítila sa byť blízko Bohu ako oteckovi, čo jej dodávala odvahu čeliť nebezpečenstvám. Vonkajší postoj sa tu prelínal s vnútorným, ako to vyjadril apoštol Pavol: „Nedostali ste ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme – Abba, Otče!“ (Rim 8,15).
+Na začiatku viery je teda zážitok nesmierneho uvoľnenia a slobody. Nejde len o pocit vonkajšej slobody, ale o slobodu vyvíjať sa do podoby Božieho syna a dcéry. Pavol v Liste Korinťanom (1 Kor 14,6-19) zaznamenal, že podobne ako malé deti, aj kresťania sa najprv pri modlitbe prejavili nezrozumiteľnými zvukmi, a potom prišlo prvé slovo ako u malých detí: mama, tata...
+Z detí sa stanú raz dedičia, pripomína apoštol. Dedičstvom má byť Božie kráľovstvo. Veriaci sú tými chudobnými, ktorým je toto kráľovstvo prisľúbené. Zároveň sú povolaní k tomu, aby spolu s Ježišom nový začiatok kráľovstva privolávali a uskutočňovali, aby prekonávali všetko, čo prekáža jeho vzniku, najmä zatvrdnutosť, nepriateľstvo, múry, ktorými sa bránime pred láskou... V modlitbe Otčenáš nie náhodou sa modlíme za odstránenie hladu a biedy, a potom za odstránenie ducha pomsty, ktorý s biedou úzko súvisí.
+Kto osloví Boha ako otecka, ten sa vydáva na Ježišovu cestu. Cíti sa povolaný angažovať sa za odstránenie hmotnej biedy v osobnom živote i v štruktúrach spoločnosti a za schopnosť odpustiť. Na záver modlitby tieto dve priority vyústia do zvolania: Neuveď nás do pokušenia!

5. Chvíľa ticha

6. Otázky:
+Cítime sa byť slobodní vďaka svojej viere v Boha podľa Ježiša? Dýcha sa nám a žije ľahšie, radostnejšie, pokojnejšie?
+Cítime sa byť dedičmi Božieho kráľovstva? Prijímame úlohu spolu s Ježišom uskutočňovať ho v našej cirkvi a vo svete? Čo to znamená konkrétne pre mňa?
+Modlíme sa a pracujeme za chlieb každodenný len pre seba, alebo aj niečo robíme, aby bolo viac chleba aj pre iných okolo nás? Ako pomáhame k odpusteniu, pochopeniu, porozumeniu medzi ľuďmi?

7. Záverečná modlitba (pôvodne znenie Otčenáša)
Otče, posväť sa tvoje meno,
príď tvoje kráľovstvo,
chlieb náš každodenný daj nám dnes,
a odpusť nám naše viny,
ako i my odpúšťame svojim vinníkom,
a neuveď nás do pokušenia!


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 765 x


Top