Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
Homília - 4. adventná nedeľa (B)
Lk 1,26-38 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)
21. 12. 2014, nedeľa
Autor: Karol Moravčík
Keď ako jednotlivci alebo celá spoločnosť prežívame veľmi zamotané problémy a nevidíme východisko, občas si vzdychneme: Tu už nepomôže nič, iba zázrak! Takýto povzdych môže vyznieť ako rezignácia, ako zloženie rúk do lona. Čo je však skutočný zázrak? Vysvetlenie môže byť celkom jednoduché. V slovenčine a češtine slovo zázrak označuje to, čo je za zrakom, podobne ako slovo záhrada označuje to, čo je za hradom, teda za obývaným, ohradeným priestorom. Zázrak je teda to, čo uvidím, ak sa rozhliadnem a objavím nové skutočnosti, presahujúce bežné možnosti môjho povrchného vnímania – zraku.
Minulú nedeľu som spomenul, že proroctvá, ktoré počúvame, sú vlastne podnety a inšpirácie, ktoré nám pomáhajú vidieť aj „za roh“. Teologicky povedané je proroctvo slovo alebo skutky, ktoré zjavuje Boha, jeho posolstvo a konanie. Evanjelium na štvrtú adventnú nedeľu tiež prináša takéto proroctvo, ktoré umožňuje vidieť za roh, za zrak. Toto proroctvo je podľa Lukášovho evanjelia určené mladej žene, Márii z Nazareta, a jeho nositeľom je anjel Gabriel. Obsahom proroctva je zvesť, že Mária je milovaná Bohom (je plná jeho milosti) a bude mať dieťa, ktoré sa bude volať Synom Najvyššieho. Ako ešte spomenie anjel, Boh mu dá moc, ktorá sa prisudzovala kráľovi Dávidovi, na rozdiel od neho však táto moc nebude mať konca.
Čo sme sa z tohto proroctva dozvedeli? Predovšetkým, že Boh koná vo svete, že zasahuje do sveta. Zasiahne tak, že ustanoví svoju moc. Anjel odkazuje na kráľa Dávida, ale zároveň oznamuje, že Boh nejde obnoviť jeho moc, ale ide obsadiť jeho trón. Tomu treba správne rozumieť. Dávidov trón bol v Biblii symbolom Božej moci, ktorá bola izraelským kráľom vždy len prepožičaná. Dávid a ostatní králi v Starom zákone boli kráľmi len potiaľ, pokiaľ sa ponížili pred Bohom a nekonali vo svojom, ale v Božom mene. Podľa anjelovej zvesti Boh teraz ide sám obsadiť svoj trón vo svete, ide sa ujať výkonu svojej moci, a to cez Ježiša. Mohli by sme očakávať, že Mária sa poteší, že bude matkou takého vynikajúceho syna a poponáhľa sa dohodnúť termín sobáša s Jozefom. Namiesto toho sa anjela pýta, ako sa to stane, keď muža nepozná. V skutočnosti ho pozná, prinajmenej chce ho poznať, veď je s Jozefom zasnúbená. Jej otázka umožní anjelovi podať bližšie vysvetlenie. Aby neprišlo k mýlke, anjel vysvetľuje, že dieťa, ktoré sa narodí, nepríde na svet predovšetkým z vôle človeka a nebude ako najvyššiu moc plniť vôľu človeka, ale príde z moci Ducha Svätého a z jeho moci bude konať a žiť.
Čo je v tomto Božom konaní pre nás zázrakom? Pri počúvaní príbehu o zvestovaní anjela Márii si predovšetkým musíme uvedomiť, že už samotný príbeh je „za zrakom“, že nejde o nejaké dokumentárne zachytenie udalosti, ale meditatívne prerozprávanie toho, že Boh sa zjavil v Ježišovi, ktorý bol známy ako syn Márie a Jozefa, ale vo viere a skúsenosti jeho učeníkov, vo viere, ktorá sa zrodila po jeho vzkriesení, je tento Ježiš Synom Najvyššieho, jeho stelesnenou prítomnosťou. K takejto viere sa neprišlo ľahko. Tak ako dnes aj vtedy väčšina ľudí neverila, že Boh koná vo svete, a keď, tak cez kráľov a mocnárov, alebo tí nábožnejší sa nazdávali, že cez tých, čo sa najviac modlili a chodili do kostolov a mohli sa prezentovať svojimi zásluhami pred Bohom. Nič proti mladej žene Márii, ale nebola to žiadna princezná Diana, ani Kate, ani si nemala kedy urobiť nejaké zásluhy. Nehovoriac o tom, že ženy v Izraeli vôbec neboli kandidátkami na prvé miesta v Božom kráľovstve, pričom bolo jedno, či išlo o ženy nevydaté, vydaté alebo vdovy. Vždy išlo o znevýhodnené osoby. Skúsenosť nasledovania Ježiša nás učí, že Boh však koná práve cez znevýhodnené osoby, že koná cez ženy, cez deti, cez chudobných a ponížených. Aj na toho kráľa Dávida podľa rozprávania z Prvej knihy Samuelovej Boh zhliadol vtedy, keď bol ešte ničím, keď bol len obyčajným pastierikom z Betlehema (1Sam 16,1-13).
Táto skúsenosť nesie dôležité posolstvo aj pre nás. Pápež František o tom hovoril pred dvoma dňami, keď hovoril o neplodnosti v dnešnom svete, osobitne v cirkvi. „Cirkev padá pod ťarchou nádejí, ktoré sú vkladané do prikázaní, pod pelagianizmom, ktorý nosíme v kostiach, a tak sa cirkev stáva neplodnou.“ (Pelagianizmus je jedna z podôb farizeizmu, ktorý si zakladá na zachovávaní prikázaní, nie na milosti, viere a láske.) „Cirkev je schopná rodiť nový život“, pokračoval František, „ale len vtedy, ak sa otvorí novosti Boha, sile Ducha. Keď odvrhne neplodnosť egoizmu a moci. Lebo pokiaľ cirkev verí, že ovláda svedomie ľudí, ide cestou farizejov a saducejov, cestou pokrytectva.“ František na záver príhovoru vyzval k modlitbe za cirkev, ktorá prestane byť neplodnou: „Modlime sa, nech tieto Vianoce otvoria našu cirkev Božiemu daru, aby sa nechala prekvapiť Duchom Svätým, aby bola cirkvou, ktorá plodí deti, aby nebola podnikateľkou, ale matkou.“
Nech je táto Františkova modlitba aj našou modlitbou, aby sme ako cirkev, aj ako jednotlivci prestali byť počtármi a podnikateľmi so svojou vierou, aby sme prestali byť farizejmi a stávali sa čoraz väčšmi plodnými, otvorenými, život tvoriacimi ľuďmi.