» články » detail článku

Homília - Krst Krista Pána

Lk 3, 15-16.21-22 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

10.1.2016, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


V súčasnom svete sa žije tak, že mnohí ľudia sa cítia ako „nahí v tŕní“ – bez ochrany, bez istoty, bez výhľadu do budúcnosti. Niektorí hľadajú útočište priam v primitívnom zdôraznení svojej príslušnosti k národu či náboženstvu. To však, ako vieme, tiež nesie svoje nebezpečenstvo, keď mnohé veľké konflikty začínali práve takto – obmedzením sa na vlastný národ alebo náboženstvo. Preto chápem ľudí, ktorí reagujú známou stupnicou: Najprv som človek, potom kresťan, potom Slovák. To znie sympaticky, ale stačí to?

Problematickou je hneď prvá téza: Najprv som človek. Ktosi raz povedal, že človek neexistuje, existuješ len ty, ja, on... Aby som mohol predradiť pojmu kresťan pojem človek, musím dať tomu pojmu nejaký obsah a význam. Ale z čoho sa tento význam poznáva a rodí? Rodí sa práve z tých konkrétnosti, ktoré do pojmu človek, teda do svojho (seba)vedomia vložíme. To môže byť práve tá národnosť alebo náboženské zázemie, možno ešte častejšie to býva naša sociálna úroveň (alebo podúroveň), novšie i sexuálna identita a pod. Keď náboženstvo hrá len úlohu zdedeného zázemia, niečoho, čo neovplyvníme podobne ako svoj materinský jazyk alebo farbu svojej kože, môže sa aj náboženstvo ľahko stať nešťastnou výbavou do života. Preto by som dnes rád pripomenul, čo náboženstvo má byť a akú úlohu má zohrať v našom živote.

Ukážeme si to pomocou dnešného sviatku Ježišovho krstu a dnešného evanjelia. Evanjelium najskôr pripomína Jána Krstiteľa a jeho výrok o Ježišovi: Ja vás krstím vodou... On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom (Lk 3,16). Ján o svojom krste akoby sebapodceňujúco povie: krstím len vodou. Ako čítame, aj Ježiš bol len vodou pokrstený. Pravda, je tu ešte poznámka, že Ježiš sa po krste modlil a počul Boží hlas: Ty si môj milovaný Syn (Lk 3,22). Táto veta nehovorí, čo mu dala voda Jánovho krstu, ale čo mu dal Boh sám. Z hľadiska textu evanjelia opäť pri tejto vete platí to, čo sme si povedali už pri príbehoch o Ježišovom narodení. Príbehy nie sú historickým záznamom, ale vyjadrujú vieru cirkvi na základe premeny, ktorou prešli Ježišovi nasledovníci po jeho smrti a vzkriesení, po tom – povedané slovami Jána Krstiteľa – ako sami boli pokrstení Duchom Svätým a ohňom.

Mať náboženstvo je dôležité, ale mať ho len v podobe zdedeného zázemia býva nešťastné. Ján, Ježiš a ostatní ľudia, čo sa dali Jánovi pokrstiť, mali zdedené židovské náboženstvo. Každé náboženstvo sa však môže dostať do takých zabehaných koľají, že sa jeho zmysel vytratí. Vtedy nestačí chodiť do kostola a plniť si bežné povinnosti. Vtedy treba spoznať medzi nami proroka, ako niektorí Židia spoznali Jána a urobiť nejaké gesto, v ktorom sa prihlásime k rozhýbaniu nášho života. Dať väčšiu náboženskú autoritu divnému Jánovi ako kňazom v Jeruzaleme a dať sa od Jána pokrstiť, bolo takým gestom. Ani samo revolučné gesto však nestačí. Treba dať význam a zmysel i tomu gestu, ba celej svojej existencii. Aby sme to mohli urobiť, nepostavme sa do pozície konateľa, ale prijímateľa. V tej pozícii nerobíme ďalšie gestá, ale sa modlíme ako Ježiš, možno pôjdeme aj do samoty, ako šiel po krste Ježiš. Otvárame sa, dávame k dispozícii svojho ducha, svoj prázdny životný priestor veľkému Duchu, aby sme spoznali, koho sme synom, koho sme dcérou, dokonca milovaným synom, milovanou dcérou.

Kresťanské náboženstvo je takýmto pokusom ponoriť sa – nie do vody, ale do vzťahu, v ktorom žil Ježiš, a do Ducha, z ktorého žil. Takéto náboženstvo nemôže byť nikdy len niečím zdedeným. Platí to pre všetkých, ale osobitne pre mladých ľudí. Musíme si klásť otázku po našej ľudskosti: Čo som zač, kto som? Nestačí povedať, že som človek, že som kresťan či katolík či Slovák. Ježišova cesta za Jánom, jeho pridanie sa k Jánovým revolučným gestám, nám pripomína, že aj my v istej forme máme vystúpiť zo zabehaných koľají a kriticky sa postaviť k tomu, čo sme dostali do vienka. Pritom nezostávame ušetrení skúmania, čo má byť to naše revolučné gesto, a najmä, kto je tým Božím prorokom, ktorý nás naštartuje, a nie ďalším bláznom, ktorý nás oklame.

Ako občas pripomínam, cirkev pre mňa nie je lekárňou, v ktorej sa pripravujú a skladujú vzácne liečivá, a kam stačí len prísť a požiadať o vydanie správnej medicíny. Cirkev je skôr taká, ako mi nedávno napísala jedna priateľka: Donedávna som patrila k ľuďom, ktorí postávali na „nádvorí“, ktorí sa na cirkev pozerali zvonka, so srdcom otvoreným pre vieru, lásku a nádej, túžiacim po hlbšom spojení s tradíciou, ale zároveň mierne sa obávajúcim rôznych „šupiek“ a nánosov, ktoré za tisícročia prekryli jej božskú a univerzálnu podstatu. Čo pre ňu znamená cirkev dnes, vyjadrila slovami: Cirkev ako spoločenstvo pútnikov na ceste, vzájomne sa podopierajúcich a nesúcich spolu ľahké i ťažké; tešiacich sa zo svojej rôznosti, z rozmanitosti ciest... Cirkev, v ktorej sa možno zastaviť a pokochať výhľadom, načerpať silu, oddýchnuť si, nájsť kvalitnú „duševnú stravu“, prameň „živej vody“, každodenne sa učiť dôverovať a slúžiť Životu, tešiť sa z Cesty a s vďakou prijímať všetko, čo prinesie.

Ján takúto skúsenosť kedysi nazval Duchom a ohňom a ukázal na Ježiša, že cez neho sa ten Duch a oheň stane aj našou skúsenosťou. Takou, ktorá dodá farbu, vôňu a chuť našej ľudskosti, pojmu človek. Nie raz navždy, ale vždy znova a opakovane.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 66 x


Top