Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
Homília - 12. nedeľa cez rok (C)
Gal 3,26-29 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)
19. 6. 2016, nedeľa
Autor: Karol Moravčík
V niektorých krajinách majú tradíciu, že všetky deti chodia do školy v uniforme. U nás takýto zvyk nepoznáme. V niektorých kostoloch sa niečo podobné ujalo z príležitosti prvého sv. prijímania. Deti sú oblečené do uniformy, ktorá pripomína mníšske šaty. Cieľ takejto uniformy môže byť rôzny. V prípade školských detí môže ísť o disciplínu i skromnosť. V prípade detí na prvom sv. prijímaní ide o demonštráciu jednoty alebo dokonca o akúsi cirkevnú hru na zasvätené osoby. V našej farnosti som takúto uniformitu nikdy nepodporoval. Jednak si myslím, že jednotlivé rodiny nech deti oblečú tak, ako ich to teší, a potom, čo je dôležitejšie, na skutočnú jednotu s Ježišom Kristom sa nemáme hrať oblečením.
O jednote s Kristom píše dnes apoštol Pavol. On sa dôsledne drží tézy, že túto jednotu zakladá viera. Nie hocijaká viera, ale viera v Kristovi. Všimnime si malý rozdiel: Nie viera v Krista, ale v Kristovi. Túto myšlienku Pavol rozvíja: Sme pokrstení v Kristovi tak, ako sme boli ponorení pri krste do vody. Sme akoby oblečení do Krista. Teda viera neznamená, že sa na Krista dívam a hovorím mu: verím v teba, ale skôr znamená, že sa nechám od neho prijať či objať. Alebo inak povedané: Do Krista sme oblečení. Naše šaty priliehajú na naše telo. Medzi mnou a mojím ošatením vlastne niet medzery. Podobne medzi kresťanom a Kristom nemá byť medzera.
Z jednoty s ním a v ňom potom pochádza jednota medzi ľuďmi navzájom. Ako píše apoštol, rozdiely medzi Židom a Grékom, medzi otrokom a slobodným občanom, medzi mužom a ženou, sú preč. Prinajmenej prestali byť dôležité. Obrazné prirovnanie prevzal apoštol z krstného obradu. V minulosti sa krstilo ponorením do vody, človek po vyjdení z vody sa samozrejme prezliekol. Apoštol využil túto situáciu, aby povedal: Ako si sa po vyjdení z vody obliekol do čistých šiat, tak sa po krste obleč do Krista! Z tohto oblečenia do Krista vzniká nová hodnota človeka. Preto apoštol povie, že rozdiely medzi ľuďmi sú preč.
Naše rozdiely však nie sú len tak. My totiž definujeme seba samých cez rozdiely, ktoré máme oproti iným. Môžu to byť tie rozdiely, ktoré spomenul Pavol: národnostné, kultúrne, náboženské, sociálne, sexuálne. Máme sklon zakladať svoju hodnotu na tom, v čom sme rozdielni. Napr. som muž, môžem si na tom zakladať, urobiť z toho výhodu oproti ženám (či by to bolo správne, je iná vec). Zakladať si môžem na tom, že som Slovák (ako nám to zdvíha sebavedomie, ak naši športovci zvíťazia nad inými, najmä z väčšej krajiny). Môžem si zakladať na tom, že som Európan, občan EÚ (oproti niekomu z Afriky či Ázie obrovská výhoda). Mám určité vzdelanie, môžem si opäť na tom zakladať, a tiež, nie som chudobný, viem si zabezpečiť, čo potrebujem. A môžem si zakladať aj na tom, že som katolík, dokonca katolícky kňaz. Osobne som tomu rád, ale zakladať si na tom, vidieť v tom čosi viac, ako sú iní, sa mi vždy protivilo. Mohol by som pokračovať vo vymenúvaní určitých schopností, ktoré mám a nemajú ich iní ľudia. Na tom všetkom si môžem zakladať, budovať svoju hodnotu. Bolo by to však správne?
Cez naše rozdielnosti sa vnímame, ale cez tieto rozdiely si aj ubližujeme a bojujeme niekedy proti sebe. Keď kresťanstvo ohlasuje jednotu ľudí v Kristovi, ohlasuje hodnotu, ktorá nezakladá ďalšie vymedzenie, ďalšie odcudzenie, ale ohlasuje práve možnosť prekonať všetky vymedzenia a rozdielnosti. Keď to pochopil Pavol, samozrejme neprestal byť Židom, ale ako to výstižne vyslovil, nebol už oblečený do židovskej kultúry a náboženstva. Obliekol sa do Krista. Zo svojich skúseností vieme, že niekedy sa stretnú spolu len katolíci, a aj tak sa nedohodnú, naopak, robia si zle. Deje sa to tak vtedy, keď sú takpovediac oblečení do svojich funkcií, svojho postavenia, svojich majetkových záujmov, dokonca si namýšľajú, že sú ako katolíci viac než iní, ale nezakladajú si na Kristovi.
Pápež František rozčuľuje niektorých katolíkov, keď hovorí o moslimoch, že aj oni majú Krista. Podobne hovorí, že aj chudobní, sociálne vylúčení, prenasledovaní, tiež ľudia žijúci v morálne problematických situáciách, majú Krista. Nielen to hovorí, týmto ľuďom sa snaží pomôcť a prejaviť im úctu. Niektorí katolíci, vrátane kňazov, preto na súčasného pápeža nemajú dobrého slova. Mať Krista, byť v Kristovi, však môže znamenať len jedno: Byť oblečený do jeho zmýšľania a konania. Kristus neriešil, či si dobrý alebo nie, neriešil, či si katolík alebo niečo iné. Riešil, či potrebuješ pomoc, či potrebuješ podať ruku alebo podať pohár vody. Ale iste by sa dnes zaujímal o to, či to, že si kresťan a katolík, chápeš tak, že chceš konať s ním, že chceš byť v ňom.
Takýto postoj nemá nič spoločné s ustupovaním zlému, ako sa niekto obáva. Keď Ježiša vyšetrovali židovskí veľkňazi a dali ho fackovať zamestnancami chrámu, Ježiš protestoval: Prečo ma biješ, čo si to dovoľuješ? Ak som hovoril niečo zlé, dokáž (Jn 18,19-23). Toto je vlastne jediný rozdiel, ktorý nemá zmiznúť a ktorý už vôbec nesmieme zakryť v našej cirkvi, je to rozdiel medzi Kristom a Antikristom, rozdiel medzi nasledovaním Krista a službou zlému.