» články » detail článku

Homília - 13. nedeľa cez rok (C)

Gal 5,1.13-18 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

26. 6. 2016, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Keď sa ma niekto kedysi spýtal, prečo som kresťanom, katolíkom, ba kňazom, často som mal na to odpoveď: Túžim byť slobodným človekom. Keď premýšľam, ako som to v mladosti chápal, vidím, že tú slobodu cez kresťanskú vieru a katolícku cirkev som prežíval najmä v opozícii voči neslobodným podmienkam spoločnosti, v ktorej sa žilo v minulosti. V mnohom ohľade žijeme neslobodne aj dnes, aj keď z iných príčin ako pred 30 rokmi. Téme slobody v súvislosti s cirkvou som sa venoval vždy a napísal som o tom aj väčšiu teologickú prácu pod názvom Cirkev ako priestor slobody. Mnohí sa môžu pýtať, ako môže byť cirkev priestorom slobody, keďže sa im cirkev zdá byť skôr priestorom uzavretým a tajnostkárskym.

Že pri téme slobody nejde len o slobodu od nejakých politických tlakov, ale o veľkú kresťanskú tému, a to celkom zásadnú, o tom nám dnes hovorí apoštol Pavol v 5. kapitole Listu Galaťanom. Pavol prednáša silné myšlienky: Kristus nás oslobodil (Gal 5,1); ste povolaní k slobode, bratia (Gal 5,13); ak vás vedie Duch, nie ste pod zákonom (Gal 5,18).

Akú slobodu apoštol myslí? Pavol v tej 5. kapitole svojho listu opätovne napomína kresťanov v Galácii, aby sa nedali nahovoriť na obriezku a zachovávanie ďalších židovských náboženských zákonov. Pavol nebol proti týmto zákonom ako takým, ale bol proti tomu, aby sa nadraďovali nad krst a Božieho Ducha, ktorý krst sprostredkuje. Apoštol opakovane zdôrazňuje, že nemožno sa stať spravodlivým pred Bohom zo zákona, iba z Ducha: Obriezka ani neobriezka nemá moc, iba viera činná skrze lásku (Gal 5,6), píše Pavol pri vysvetľovaní tohto problému. Ak apoštol hovorí o slobode, myslí teda na prvom mieste na slobodu od náboženského zákona či presnejšie od strachu, čo sa stane, ak nebudeme plniť všetky zákony v rámci svojej tradície. Čo je však potom v apoštolovom chápaní sloboda? Zjavne nejde o to známe, aby si každý robil, čo chce, ale – ako povedal Pavol – aby bola viera činná v láske. Viera i láska je bez slobody nezmysel. Kto je neslobodný, kto niečo robí, hoci aj dobre, ale zo strachu, alebo kto niečo robí len hnaný sebeckými vášňami, túžbou iných ovládať a pod., ten neverí a nemiluje, a povedané s Pavlom, pozná sa to ľahko podľa toho, že to nemá moc, že to nemá premieňajúcu moc.

Jezuita James Martin v knihe Radosť, humor, smiech a ich miesto v duchovnom živote vtipným spôsobom píše o pokuse katolíckeho kňaza, baptistického kazateľa a židovského rabína obrátiť na svoje náboženstvo medveďa. Prvý sa o to pokúsil katolícky kňaz. Z lesa sa vrátil zle doráňaný so zlomenou rukou. Keď stretol v lese medveďa, začal mu vysvetľovať katechizmus. Medveďovi sa to nepáčilo a kňaza udrel. Vtedy si kňaz spomenul, že má vo vrecku sväteničku. Vytiahol ju, pokropil medveďa svätenou vodou a ten skrotol ako baránok. Keď sa z lesa vrátil kazateľ, bol dolámaný ešte viac. Ten medveďovi čítal z Biblie. Zvieraťu sa to nepáčilo a vrhlo sa na kazateľa. Ten sa nedal, tak sa dolu svahom zgúľali do potoka. Kazateľovi pomohlo, že v tej vode rýchlo medveďa pokrstil. Zviera hneď skrotlo ako baránok. Napokon sa z lesa vrátil rabín. Vlastne ho priniesli na nosidlách, lebo bol celý v sadre. Čo sa stalo?, všetci sa pýtali. – Nuž, asi to nebol najlepší nápad začínať obrátenie na vieru obriezkou... (J. Martin, Radosť, humor, smiech, Trnava 2014, 218-219.)

V príbehu má premieňajúcu moc voda, obriezka sa nevydarila vôbec. Nuž vytiahnuť na niekoho nôž (nielen na medveďa) naozaj nie je najlepší nápad. Všimnime si však, že autor v tom humornom príbehu ironizuje všetky známe metódy, ktorými sa predstavitelia náboženstva pokúšajú niekoho obrátiť či získať pre vieru. Katolíci často vsádzali na vyučovanie svojich náboženských výpovedí, protestanti viac na Bibliu a Židia na svoje zákony, niekedy priam telesné. Katechizmus, Biblia a obriezka však pôvodne mali len pomocnú funkciu na to, aby sme sa otvorili pôsobeniu Božieho Ducha. V kresťanstve je viditeľným výsledkom jeho pôsobenia prijatie krstu alebo inej sviatosti. Samozrejme nie ako šibnutie čarovným prútikom – ale práve ako prejav Božieho Ducha.

Obyčajnejšie povedané ide o motiváciu, teda o to, čo nás priťahuje, čo nás oslovuje, po čom túžime. Každý sám za seba, slobodne. Cirkev má byť tou sieťou vzťahov, kde sa takíto ľudia nájdu a kráčajú spoločne bez toho, aby ich niekto do niečoho tlačil alebo extra poučoval. Čo je dobré, poznávajú jednoducho podľa toho, že sa tešia a vládzu ísť cestou, ktorej uverili.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 765 x


Top