» články » detail článku

Homília - 3. adventná nedeľa (C)

Flp 4, 4-7 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

13.12.2009, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Blížiace sa vianočné sviatky si každý rok uvedomujem cez pribúdajúce stretnutia s ľuďmi, ktorí sa chcú na sviatky duchovne pripraviť. Stretávam sa s ľuďmi na sv. spovedi a pri rozhovoroch – či už v kostole, na fare, alebo ak sú nevládni, na návštevách v ich príbytkoch. Niektorí ľudia kňazov pred Vianocami ľutujú, že majú veľa práce. Ale toto nie je práca, za ktorú nás treba ľutovať. Duchovné sprevádzanie bratov a sestier vo viere, ako aj tých, čo hľadajú lásku a pravdu, má byť predsa ani nie prácou, ale hlavnou životnou náplňou všetkých kresťanov a kňazov osobitne. Únavné je skôr to, ak sa musíme venovať všelijakej byrokracii, navyše často zbytočnej. Pred Vianocami si však uvedomujem silnejšie aj niečo iné: že nám kresťanov až tak veľmi nemá záležať na sviatkoch. Prostredníctvom sviatkov sa len máme väčšmi naladiť na toho, o kom celé tie sviatky sú.

Už minulú nedeľu sme si vysvetľovali úryvok z Listu apoštola Pavla Filipanom. Dnes sme čítali ďalší úryvok z tohto listu. Pavol píše, aby sme sa radovali, lebo Pán je blízko. Pánom, autoritou, rozhodujúcou osobnosťou vo svojom živote myslí Pavol Ježiša ako Krista. Tento Kristus, jeho príchod, je dôvodom radosti, preto Pavol píše: Radujte sa v Pánovi, radujte sa z jeho myslenia, jeho ducha...

Nie je však našou radosťou skôr niečo jednoduchšie, napr. blízki ľudia, rodina a priatelia, tiež zdravie, a potom aj mnohé pekné veci, zábavky i dobré jedlo? Našou radosťou sú samozrejme aj takéto vzťahy a veci. Ale v živote ide aj o čosi celkom základné, čomu sa dá veriť a podľa čoho sa dá orientovať. Toto základné a orientačné je pre nás zväčša aj sväté, náboženské. Pavol svojim kresťanom pripomína, že toto sväté je i základom našej radosti v Pánovi. V liste Filipanom to opakovane zdôrazňuje aj preto, že jeho priateľom vo Filipách hrozilo, že sa dajú zviesť na iné zdroje radosti. Ohrozenia prichádzali z dvoch strán. Prvé prichádzalo zo židovskej strany. Na začiatku 3. kapitoly listu sa dočítame, ako Pavol píše, aby sme si dali pozor na psov a okyptencov. Neveriacimi psami nazývali židia pohanov. Pavol to ironicky otočil a psami, ktorí kazia vieru a ktorí si okypťujú telo, nazýva niektorých židov. Presnejšie išlo o časť židovských kresťanov, ktorí chodili po Pavlových stopách a všade tam, kde Pavol založil kresťanské spoločenstvo, prišli a učili, že viera v Krista nestačí, ak sa pohania nedajú aj obrezať a neprijmú Mojžišov zákon. Môže to byť až prekvapujúce, ako sa Pavol nerozpakoval ostro vystúpiť proti týmto ľuďom, ak videl, že jeho kresťanov oberajú o radosť z viery, ktorú pohania našli v Kristovi. „Obrezaní sme my, čo slúžime v Božom Duchu a chválime sa v Kristovi Ježišovi a nevkladáme nádej do tela...“, píše Pavol (Flp 3, 4). Nie v tele čiže vo vonkajších tradíciách, cirkevných paragrafoch a ľudských ustanoveniach, ale v Božom Duchu vďaka Kristovi spočíva naša nádej. Druhé ohrozenie pochádzalo zo starého pohanstva, čo Pavol výstižne a jednoducho pomenoval tak, že niektorým ľuďom sa stalo „brucho bohom a hanba slávou“ (Flp 3, 19). Keď si predstavíme správanie viacerých politikov a ľudí z tzv. šoubiznisu, ktorí sa chvália tým, čo normálny človek pokladá za hanebné, vieme celkom presne, o čom Pavol hovorí.

Pavol pri obrane Kristovho evanjelia nehovoril, že náboženská tradícia je nanič, alebo že radosť zo zdravia, majetku a dobrých vecí je nanič, ale že na takýchto veciach sa nedá zakladať. Preto svojim priateľom Pavol neželal hocijakú radosť, ale radosť v Pánovi. Želanie radosti bola v antických časoch podobná formulka, ako keď si dnes povieme „dobrý deň“ alebo napíšeme „pekne ťa pozdravujem“. Pavol to len doplnil na „radujte sa v Pánovi“. Zmysel viery v Boha a Ježiša ako nášho Pána totiž nezaisťuje šťastie na zemi, ani nemá slúžiť morálnemu povyšovaniu sa nad niekoho. Má viesť k radosti v Pánovi. Kto uveril v Pána, kto prijal Krista, teší sa z neho a prijíma ho za akési vnútorné zrkadlo, podľa ktorého upravuje svoje myslenie a konanie. Taký človek sa už nepotrebuje istiť ľuďmi, ktorí majú moc a nezakladá si ani na tom, či je ešte mladý a zdravý. Objavil stav, ktorý z Pavlovho (grécky napísaného) listu prekladáme ako miernosť alebo dobrotivosť. Preklad však presne nevystihuje, o čo ide. Pavol nemyslel na dobráckosť, ale na pokoj, láskavosť a sebaistotu, ktorú kresťan získal vďaka Kristovi.

Podobný duch nachádzam aj v knižkách pátra Ferdiša Takáča. Aj v tej poslednej, ktorá vyšla tohto roku pod názvom: „Sága môjho rodu.“ Jezuiti mu ju nevydali, hoci je Ferdiš jezuita, lebo vraj vydávajú len sväté veci. A tak knižku vydal Ferdiš sám za seba, ako keď Pavol písal svoje listy. A podobne ako Pavol v liste Filipanom aj Ferdiš nám píše o svojom živote, ktorý je často ťažký, ale vďaka Kristovi radostný. V závere páter Ferdiš píše: „Neodsudzujme nikoho! Nebuďme príliš múdri!... Nič iné si neželám, len aby mi Pán Boh pomohol, ako mi pomáhal doposiaľ. Aby mi ruku viedol k láske a pravde, ako je to uvedené na logu chorvátskej jezuitskej fakulty v Záhrebe: Amor veritatis – Láska k pravde. To ostatné príde samo!“ V takomto duchu žime aj my, milí priatelia. Ostatné naozaj príde samo.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 448 x