» články » detail článku

Holília - Všetkých svätých

Mt 5, 1-12a (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

1.11.2008, sobota

Autor: Karol Moravčík


V našom svete, ktorého rytmus, vzostupy a pády akoby určovali len pragmatické záujmy, sa aj novembrové sviatky našich svätých a mŕtvych už dávno stali viac spoločenskou zastávkou ako duchovnou udalosťou. K tej zastávke patrí návšteva hrobov, ich ozdobenie a zažínanie sviečok. Možno len dúfať, že za svetlom sviečok aspoň niektorí z nás uzrú aj trvalejšie svetlo, poznanie či zjavenie, ktoré neosvieti len novembrovú noc, ale aj dni a noci našej ľudskej existencie.

O osvietení našej ľudskej existencie je aj sviatok, ktorý v našej cirkvi asi od 8. storočia po Kr. slávime ako sviatok všetkých svätých, spravodlivých či blahoslavených. Sviatok všetkých svätých v dnešnej podobe a s dnešným dátumom prevzala rímska cirkev od kresťanov v Anglicku a Írsku. V samotnom Ríme sa už niekoľko storočí predtým slávil sviatok v užšom význame – sviatok mučeníkov, ktorí zahynuli pre svoju vieru v časoch rímskeho prenasledovania kresťanov. Cirkev na britských ostrovoch nemala za sebou takú krvavú históriu ako cirkev v Ríme. Možno práve preto sa tam viac prežívalo, že svätosť, spravodlivosť či blaženosť nemusí byť len ovocím hraničnej situácie (prenasledovania), ale môže byť udalosťou našej všednosti. Evanjelium, ktoré sa v našich kostoloch číta na tento sviatok, nám pripomína, z čoho sa rodí táto svätosť uprostred všednosti. Krátko povedané, rodí sa z našej túžby po šťastí, po láske či po záchrane z utrpenia. Ale bez toho, aby sme si toto šťastie vynútili. Skôr sa dá povedať, že šťastní budeme, ak dovolíme, aby nás Boh, ľudia a svet mohli obdarovať.

Prehľad Ježišových zvolaní k ľuďom, ktorých označil za blahoslavených, nám dáva obraz o tom, čo máme pokladať za túžby vedúce k svätosti. Vidíme, že tieto túžby vychádzajú zvlášť zo srdca a rozumu ľudí, ktorí sú v našom svete postihnutí nejakým nedostatkom, alebo sa ich prinajmenej tento nedostatok osobne dotýka. Evanjelista Matúš si dal záležať, aby nevznikol dojem, že ide len o „holý“ sociálny nedostatok (chudobu, chorobu). Preto skupiny ľudí, ktorých Ježiš označil za blahoslavených, nepredstavil jednoducho ako chudobných, prenasledovaných či hladných, ale spresnil, že ide o chudobných v duchu, prenasledovaných pre spravodlivosť a hladných po spravodlivosti. Toto platí aj pre ostatné skupiny, nejde len o plačúcich, tichých a poctivých, ale o takých ľudí, čo sa vyhli dvojakému nebezpečenstvu – že v túžbe po šťastí zhrubnú a zvolia si cestu násilia, vynucovania, alebo, naopak, naraziac na problémy a nepochopenie to vzdajú a odžijú zvyšok života v zatrpknutosti. Ježišovi blahoslavení, tak ako ich Ježiš videl, nezhrubli ani sa nevzdali, ale zostali túžiaci, boli – povedané Ježišovou rečou – schopní prijať Božie kráľovstvo.

Ak priveľa ľudí dnes nemá čas rozprávať sa so živými ani s mŕtvymi, nanajvýš raz za rok majú čas ozdobiť hroby a zapáliť sviečku – nevediac pritom čo si myslieť a na čo myslieť – svedčí to o tom, že žijeme vo svete, v ktorom má veľa ľudí snahu po úspechu, ale nie túžbu po šťastí. Ako sme na tom my? Ako túžim po šťastí? Túžim po ňom, ale si ho nevynucujem, vnímam aj svoje sklamania, ale nerezignujem? A najmä – dovolím, aby ma Boh, ľudia a svet obdarovali? Na tieto otázky nemusíme mať pripravenú odpoveď, ale aspoň malé, trochu poetické želanie: Nech nám Ježišovo slovo a naša dnešná modlitba pomôžu prejsť od krátkych zastávok pri svetle sviece do trvalého prebývania vo svetle lásky, radosti a pokoja, ktoré nám nezhasne!


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 27 x