» články » detail článku

Homília - Krst Krista Pána

Tit 2,11-14; 3,4-7 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

10.1.2010, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


V súčasnom kresťanstve sa zjednodušujúco hovorí o konzervatívnej a liberálnej tendencii. Tá konzervatívna sa rada odvoláva na viditeľnú tradíciu kresťanov určitej cirkvi a na napísané učenie cirkvi. Liberálna tendencia zasa pokladá za správne odvolávať sa na vnútorný duchovný postoj. Osobne si myslím, že správny kresťan by nemal byť ani konzervatívny, ani liberálny – aspoň nie v krajnom význame. Už aj preto nie, že konzervatívec si veľmi nekladie otázku, ako vznikla jeho tradícia a náuka (na ktorú sa rád odvoláva), a liberál si zasa málokedy položí otázku, ako si človek overí, že jeho duchovný postoj je správny, ak je len jeho, vnútorný.

Ak by sme sa pozreli na Ježišov krst z konzervatívneho hľadiska, jeho krst by bol nepochopiteľný. Ide totiž o krst u proroka Jána Krstiteľa, ktorý samotný Ján nazýval „len“ krstom vody. Navyše, tento krst prijímali ľudia, ktorí sa chceli kajať za svoje hriechy. Nie je teda jasné, načo by takýto krst vodou ako znamenie polepšenia sa potreboval Ježiš. Z liberálneho hľadiska je Ježišov krst u Jána tiež nepochopiteľný. Tu by sa mohlo povedať, že ak bolo pre Ježiša niečo dôležité, tak to, čo čítame v evanjeliu, že sa stalo po krste vodou: Otvorilo sa nebo, zostúpil na neho Duch Svätý v telesnej podobe ako holubica a z neba zaznel hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“ (Lk 3,21-22) Podľa Matúšovho a Markovho evanjelia sa zdá, že toto zjavenie (po krste) videl a počul len Ježiš sám, podľa Jánovho evanjelia sa zdá, že to videl a počul Ján Krstiteľ. Nie ostatní ľudia.

Podľa evanjeliového svedectva teda nemožno zastávať konzervatívne (tradicionalistické) hľadisko, že v Ježiša veríme, lebo ho predsa Pán Boh „viditeľne“ potvrdil – otvoril nad ním nebo atď. Ale neplatí ani krajné náboženské liberálne hľadisko, že stačí počuť v sebe Boží hlas. Evanjeliá dosvedčujú, že Ježiš sa prihlásil k ľuďom, ktorí sa cítili hriešni a ktorí súčasne túžili po zmene v osobnom i spoločenskom živote, a nekládol si otázku, nakoľko on sám medzi týchto ľudí patrí alebo nie. Evanjeliá tiež dosvedčujú, že Ježiš mal rád Jána Krstiteľa a podporoval hnutie, ktoré vyvolal. Otvorené nebo nad Ježišom aj s holubicou a Božím hlasom môžeme pokojne pokladať za obraz, symbol, ktorým Ježišovi učeníci vyjadrili svoju skúsenosť s Ježišom: On prvý stojí pred Bohom ako Syn, ako Bohom milovaný. Medzi ním a Bohom jestvuje vzťah na inej úrovni ako medzi nami a Bohom. Ježišov vzťah k Bohu je naozaj taký blízky a drahý ako vzťah dobrého syna k otcovi, ktorého syn s láskou nazýva oteckom... O tomto vzťahu neskôr napísal apoštol Pavol v liste priateľovi Títovi, že sa v ňom zjavilo, že Boh je jednoducho dobrý, že je Spasiteľ a že ľudí má rád. Pavol pripomenul, že Boh nás neprijal pre naše dobré skutky, ale preto, že je milosrdný. Podľa Pavla sa to udialo ako kúpeľ znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom, ktorého na nás Boh vylial skrze Ježiša Krista, aby sme sa stali spravodliví jeho láskou, nie našimi zásluhami. (Tít 3,4-7)

Môžeme si všimnúť, že apoštol zjavne nehovorí o našom krste z úzko formálneho hľadiska, ale za pokrstenie pokladá najmä vzťah človeka k Ježišovi (uvidíš sa v ňom, nájdeš sa v ňom ako človek...); vzťah, v ktorom je Boh prvý, iniciatívny; vzťah, v ktorom sa obnovujeme z Ježišovho Ducha, zmýšľania a konania. Tento vzťah však zároveň nevisí „v lufte“; je to vzťah, ku ktorému sa dostávame cez naše hľadanie (ako mudrci, čo podľa Matúšovho evanjelia išli za hviezdou); vzťah, ku ktorému sa dostávame spolu s inými, ak sa usilujeme zmeniť svoj život (ako ľudia, čo išli za Jánom Krstiteľom); vzťah, ku ktorému sa dostávame cez – v Ježišovom duchu – praktizované skutky lásky.

Na sviatok Zjavenia Pána sme počuli, že tajomní mudrci priniesli dieťaťu vzácne dary: zlato, kadidlo a myrhu. Nad chlebom a vínom sme v tento sviatok čítali modlitbu: „Láskavý Otče, zhliadni na dary svojej cirkvi, ktorá ti neprináša zlato, kadidlo a myrhu, ale Ježiša Krista, ktorý sa v týchto daroch sprítomňuje, obetuje a nám dáva.“ Podľa tejto modlitby je tým najvzácnejším darom priniesť Ježiša Krista. Modlitba našej cirkvi hovorí aj to, čo sa tým myslí. Myslí sa sprítomnenie Ježiša v daroch, ktoré sme položili na oltár – v chlebe a víne (niekto by možno pripomenul, že aj v peniazoch, ktoré obetujeme, v poctivej práci, ktorú konáme, v službe blížnym a pod.). Ježiš sa sprítomňuje, teda robíme to, čo robil on a ako on žil. O tom hovorí modlitba cirkvi aj dnes, na sviatok krstu Pána Ježiša: „Otče, tvoj Syn prišiel medzi nás ako pravý človek a bol nám navonok podobný; daj, prosíme, aby sme sa pomocou jeho milosti vnútorne stali podobnými jemu.“ V tejto snahe sa nám to všetko završuje. To už nie je o konzervativizme ani liberalizme. Prostredníctvom toho, čo je navonok, snažíme sa dopracovať k tomu, čo je naozaj – byť Ježišovi vnútorne podobný. Snažím sa stať kresťanom, aby som sa stal naozaj človekom.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 467 x