» články » detail článku

Homília - 6. nedeľa cez rok (C)

1 Kor 15,12-20 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

14.2.2010, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Na rôznych oblastiach si môžeme všimnúť, ako sa rozmáha taký prístup k životu, ktorý sa dá pomenovať ako „tu a hneď“. Keď ide niekto do politiky, chce „tu a hneď“ vyťažiť zo svojej pozície. Keď niekto podniká, chce „tu a hneď“ zbohatnúť! Keď sa niekto zaľúbi, chce „tu a hneď“ mať najväčšiu lásku. Čo je predtým a čo potom je nezaujímavé. Možno však žiť len pre prítomný moment? Mnohí si to myslia a dodávajú, že žiaden iný nemáme.

Náboženská viera nám pripomína, že to, čo nás čaká, netrvá len po našu smrť, ale aj poza smrť. Veriaci kresťania si v minulosti aj z tohto dôvodu kládli veľmi vážne otázku: Čo bude so mnou po smrti, ako obstojím pred Božím súdom? V súčasnosti je dosť ľudí, čo skôr veria indickej predstave o reinkarnácii čiže sťahovaní duší z jedného tela do druhého. To, čo v Indii vzbudzuje hrôzu – že by som sa musel znova narodiť – dáva povrchným Európanom útechu: Nemusím brať tento život tak vážne, veď sa azda znova narodím... Možno predpokladať, že pohanské prostredie, z ktorého pochádzali kresťania z čias apoštola Pavla, premýšľalo v mnohom podobne. Títo ľudia sa stali kresťanmi okolo r. 50, o 6-7 rokov im Pavol napísal list, kde im položil aj takúto otázku: Akože môžu niektorí z vás hovoriť, že vzkriesenia z mŕtvych niet? Jeho otázka súvisela s tým, že títo kresťania verili o Kristovi, že vstal z mŕtvych, ale neverili, že oni raz z mŕtvych vstanú. Preto Pavol trochu nahnevane píše: A načo ste potom uverili, k čomu to je? Ak sa spoliehame na Krista len tu, to je málo, ba je to úbohé...

Príčin, prečo niektorí kresťania oddeľovali vieru v Kristovo vzkriesenie od viery vo svoje vzkriesenie, mohlo byť viac. Jedna mohla spočívať v presvedčení, ktoré bolo vtedy dosť rozšírené, že koniec sveta a príchod Krista ako Sudcu a Záchrancu je celkom blízko. Nepotrebovali veriť, že budú vzkriesení, lebo verili, že Kristus príde tak skoro, že ani nezomrú... Iná príčina mohla súvisieť s tradičným podceňovaním tela v gréckom náboženskom prostredí – dôležitá bola duša, telo malo zahynúť. Pavol im pripomínal, že kresťanská viera nepozná život duše bez tela, ale verí na nové telo – vzkriesenie. Vo svojom dokazovaní išiel Pavol až tak ďaleko, že povedal: Ak mŕtvi (kresťania) nevstávajú, ani Kristus nevstal. Chcel tým povedať, že sólo vzkriesenie Krista ho nezaujíma. Buď je tento Kristus začiatkom čohosi nového pre každého človeka, ktorý v neho uveril, alebo je to nanič. Dokonca Pavol dodáva, že by to bolo priam úbohé mať nádej v Krista bez viery vo vlastné vzkriesenie. Prečo úbohé? Vari kresťanstvo nepomáha rozumne a čestne žiť, aj keby ničoho po smrti nebolo? No, hlásiť sa k Ježišovi ako k učiteľovi rozumnej etiky, ktorého ukrižovali, by bol naozaj problém. Žiť eticky aj za cenu, že nás pozabíjajú? To už azda radšej prijať filozofiu stoikov (možno ich Pavol poznal), ktorí učili žiť triezvo a rozumne, a keď sa už nedalo, radšej si vzali sami život. Ale mnohí uprednostnia ďalšiu možnosť, dodá Pavol o pár riadkov neskôr: Jedzme a pime, lebo zajtra zomrieme! (1 Kor 15,32) To je tá súčasná filozofia „tu a hneď“; vyťažiť z politiky, prírody, podnikania, zo seba – všetko, čo to dá.

„Ale Kristus vstal z mŕtvych ako prvý z tých, čo zosnuli“, zdôrazňuje Pavol. Kristus ako prvý nový človek, ten človek, ktorý tak miloval, že Boh ho v tejto láske premenil a obnovil, vzkriesil ho ako človeka, nielen jeho dušu. Taký po svojej premene mám byť ja i ty. Tomu učí kresťanská viera. Nie pažravosti ani stoicizmu, ale tejto premieňajúcej láske. Je to ťažko uveriť? Ja hovorím, že učme sa to skúsiť a v praxi otestovať. Príkladov je dosť. Pažravci sa usilujú vyťažiť aj z najväčšej biedy. Na Haiti sa objavili bandy, čo sa snažili zarobiť na nešťastí iných a dokonca tam odhalili podvodníkov z USA, ktorí prišli, aby zarobili na opustených deťoch. Iste v tej zúfalej biede si zasa iní povedali, že sa im už neoplatí ďalej žiť. Ale najviac tam bolo a je ľudí, ktorí prišli pomáhať; medzi nimi viacerí záchranári, lekári a zdravotníci zo Slovenska. Naše noviny priniesli aj správu, že slovenské katolícke kostoly vyzbierali na Haiti najviac – viac ako jeden milión eur.

Myslím, že aj toto patrí k tomu, čo nazývam otestovanie viery. Skúsenosť viery vo vzkriesenie nielen Krista, ale raz aj nás všetkých. Nie zadarmo, ale ako dôsledok premeny do nového človeka, ktorý žije premieňajúcou láskou – aspoň v pokuse, aspoň v nádeji, že to jediné má význam a zmysel.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 60 x