» články » detail článku

Homília - 1. pôstna nedeľa (C)

Lk 4,1-13 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

21.2.2010, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Kedysi, keď sa niekto divne správal, ľudia to vedeli skomentovať slovami: „Nemá všetkých doma“, prípadne, že „nemá všetkých pokope“. Myslelo sa tým, že niekto nie je kompletný, že v jeho osobnosti chýba niečo veľmi dôležité, čo ho dotvára ako človeka. Ako sa nám však stane, že máme všetkých doma, že sme kompletní? Vari stačí dospieť do dospelého veku alebo jednoducho zachovávať to, čo je už osvedčené?

Tak jednoducho to asi fungovať nebude. Cirkev nám vždy na prvú pôstnu nedeľu dáva čítať z evanjelia o tom, ako Ježiš odišiel z domu, ako opustil naučené pomery, v ktorých žil asi 30 rokov v Nazarete, a začal nový život. To nové sa u Ježiša prejavilo najskôr tak, že šiel za Jánom Krstiteľom, aby sa dal od neho pokrstiť, a potom šiel na púšť. Prečo na púšť? Lukášovo evanjelium vraví, že ho tam viedol Duch Svätý, ktorého prijal v krste. Zvláštne je, že Duch Svätý ho tam zaviedol, hoci mohol vedieť, že diabol ho tam bude pokúšať. Akoby sa chcelo povedať, že to patrí k tomu, k tej pozitívnej zmene, k tomu, aby sme boli kompletní. Patrí k tomu samotné pokúšanie, ochota vystaviť sa mu, a potom, zaiste, zvládnutie toho pokúšania – porážka diabla.

Ak my o človeku, ktorý nezvláda pokušenia, ktorý nezvláda sám seba, povieme, že „nemá všetkých doma“, zjavne tým nechceme povedať, že mal ostať doma, aby sa mu nič zlého neprihodilo. Skôr chceme povedať, že hoci je dospelý, neprijal to, čo patrí k úplnosti človeka. Evanjelium o Ježišovi na púšti zvestuje, že k tej úplnosti patrí aj to, že príde čas, keď sa už za nikoho nemôžem skryť, na nikoho vyhovoriť, keď sa musím postaviť sám tým najväčším výzvam alebo pokušeniam, ktoré ma môžu stretnúť. Zvlášť v mladosti sa musím vystaviť otázke: Čo potrebujem k životu? Je to len jedlo, veci, pekné oblečenie, peniaze? Je to len v tom, aby som skončil školu a bol úspešný v práci? Alebo aj v tom, aby som ľúbil a bol ľúbený? Alebo aj niečo iné? Keď sa opäť pozrieme na pokušenia, ktorým bol Ježiš vystavený a ako ich odmietol, všimneme si, že tie pokušenia v niečom vystihujú naše potreby – mať jedlo, majetok, určitý úspech v živote – a Ježiš ich neodmietol s tým, že to nepotrebuje, ale že to nepotrebuje a nechce ako jediné. To znamenajú jeho odpovede, že „nielen z chleba“, že „jedine Bohu treba slúžiť“ a že „Boha nesmieme pokúšať“ čiže zneužívať. Rozprávanie o pokúšaní Ježiša nám takto pripomína, že k životu (aby sme boli kompletní) potrebujeme nielen uspokojiť svoje telesné, citové či spoločenské potreby, ale potrebujeme aj niečomu slúžiť, klaňať sa a darovať sa niekomu. Nájsť sa „doma“, byť pokope. Filozofi to „doma“ nazývajú aj zmyslom života, a my spolu s Ježišom to nazývame: Bohu sa klaňať a jemu slúžiť.

Dramatické rozprávanie o Ježišovi na púšti pripomína, že nájsť sa „doma“, nájsť ten zmysel života, alebo rovno povedané – nájsť sa v Bohu, nejde len tak, bez odchodu z naučeného, bez hľadania i bez pokúšania. Preto mýlili by sme sa v rodinnej či náboženskej výchove, ak by táto výchova smerovala len k poslušnosti voči naučenému. Ježišov príklad nám ukazuje, že pri výchove ide viac o výchovu ku schopnosti rozpoznať skúšky a zvládnuť ich. Kto sa pripravuje na životné skúšky, hľadá zmysel života, ktorý je ďalej a hlbšie ako v chlebe, moci, peniazoch, sexe či úspechu. Nie tak, že vôbec tam nie je, ale nielen tam. Ak by bol len tam, tak nebudeme nikdy kompletní. Známy francúzsky kňaz, patrón bezdomovcov a všetkých chudákov, abbé Pierre, vo svojej knižke „Testament“ (Lúč 1999, s. 34-38) spomína aj ľudí, ktorí našli zmysel života na skutočnej púšti. Museli odísť z hlučného sveta, aby sa vystavili skúške a zvládli ju. Púšť je aj symbol, že raz sa ocitneš tam, kde nebudú oporné body. Mnohí sa nazdávajú, že náboženstvo má dávať tieto oporné body. Naopak! „Oporné body sa v živote nájdu tak, že človek si ustavične hľadá cestu“, hovorí abbé Pierre. A potom spomína jeden rozhovor matky s dcérou: „Mama, ako zázračne sa pohybujú hviezdy. Medzi nimi nie sú hádky ani vojny. Čo za chybu to Pán Boh spravil, že nás urobil slobodnými! Keby sme neboli slobodní, točili by sme sa v kruhu ako hviezdy a bol by poriadok.“ – „Áno, bol by poriadok“, odpovedal a matka, „ale nemala by si mamu, aby si ju mohla milovať, a ja by som nemala dievčatko, ktoré by som mohla milovať. Boli by sme iba veci umiestnené medzi vecami.“

Veci samy o sebe nepotrebujú mať všetkých doma ani pokope. Nepotrebujú nikam ísť, ani nič hľadať. Len človek to potrebuje. Preto je človekom. Ak vieme prijať túto túžbu a toto hľadanie, naša túžba nezostane bez odpovede. A ak budeme hľadať spolu s Ježišom, môžeme dôverovať, že Boží Duch nás tak ako jeho povedie a tiež nám dá obstáť vo všetkých skúškach.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 50 x


Top