» články » detail článku

Homília - 2. pôstna nedeľa (C)

Flp 3,17-21 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

28.2.2010, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Od polovice 19. stor. rozšírila sa mocne kritika kresťanského náboženstva, ktorá tvrdila, že veriaci kresťania sa málo starajú o svet, lebo sa priveľmi spoliehajú na nebo. Známym predstaviteľom tejto kritiky bol Karl Marx, ktorý dokonca nazýval náboženstvo „ópiom ľudí“. Tak ako drogy vymývajú ľudskú psychiku a robia z človeka trosku, tak vraj aj náboženstvo mení človeka z radostného obyvateľa tohto sveta na svetu odcudzenú bytosť žijúcu v snoch a ilúziách. Túto kritiku koncom 19. stor. prehĺbil veľký kritik kresťanstva, filozof Friedrich Nietzsche, ktorý kresťanom vyčítal večité spiatočníctvo a vyzýval ich: „Bratia, buďte verní svojej zemi!“ V súčasnosti obnovil tieto výčitky anglický prírodovedec Richard Dawkins, ktorý sa stal hovorcom ateistickej kampane vo Veľkej Británii. V rámci tejto kampane jazdili po Londýne autobusy s nápismi: „Boh pravdepodobne nejestvuje, užívajte si života!“

Čo vieme dnes povedať na takéto výčitky? A čo by na ne povedal apoštol Pavol, ktorý v Liste Filipanom kedysi napísal, že „naša vlasť je v nebesiach“? Skúsme sa ho spýtať, ako to myslel, lebo nebo je dôležitý kresťanský pojem, ktorý v rovnakom význame nenájdeme v iných náboženstvách. K pochopeniu azda vedú ďalšie Pavlove slová, v ktorých nehovorí len o nebi, ale aj o tom, že z neba „očakávame Spasiteľa, Pána Ježiša Krista.., ktorý pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu“. Apoštol teda neodvádza nikoho z tohto sveta do neba, ale naopak z neba očakáva Ježiša Krista ako toho, ktorý pretvorí či obnoví naše telo – aby už nebolo úbohé, ale dobré a slávne.

Kritiku kresťanstva, že zrádza zem, zaiste možno odbiť ako povrchnú až hlúpu: Čo už je to za ateizmus, ktorý vyzýva ľudí užívať si, lebo Boh nejestvuje?! To taký Marx s jeho výzvou bojovať proti ľuďmi spôsobovanému utrpeniu bol poctivejší. Problémom však nie je užívať si (okrem toho, keď sa to preháňa). Problémom je, že náš svet a naše telo sú biedne, a preto potrebujú pretvoriť. Na to myslel Pavol a v tej súvislosti napísal, že „naša vlasť je v nebesiach“. On sám týmito slovami reagoval na niektorých kresťanov vo Filipách, ktorých musel dokonca ohodnotiť ako „nepriateľov Kristovho kríža“, aby o riadok ďalej doplnil, že „ich bohom je brucho“. Zdalo by sa, že píše o ľuďoch, ktorí sa nekontrolovateľne oddávali telesným vášňam, ale on skôr myslel na židov, ktorí mu chodili v pätách a novým kresťanom zdôrazňovali, ako je dôležité jesť nábožensky ošetrené jedlá a byť správne obrezaný na pohlavných orgánoch, aby bol človek vôbec Bohom prijatý. „Slúžiť bruchu“ u Pavla teda s najväčšou pravdepodobnosťou značilo veriť na tieto (náboženské) telesné skutky Mojžišovho zákona, čo potom naozaj robilo zbytočným celý Kristov život, jeho smrť a vzkriesenie a neviedlo nikam, len k pýche. Pavol naproti tomu odporúča spojiť sa s Kristom v nebesiach čiže so žijúcim Kristom, osláveným u Boha, a nechať sa viesť jeho Duchom, aby sme sa mu stali podobnými. Nebo v tomto Pavlovom vyjadrovaní neznačí nebeskú oblohu, vesmírne sféry, ale nový život – Božie kráľovstvo. Zrozumiteľnejšie sa o nebi vyjadrujú Angličania, ktorí vo svojej reči rozlišujú „sky“ (skai) čiže oblohu, a „heaven“ (hevn) čiže Boha a jeho moc. Pavlovi ide o toto „heaven“ – Božie kráľovstvo, pretvorenie sveta, pretvorenie tela, nášho konkrétneho života.

Nedávno prišiel za viac ako 80-ročným teológom Hansom Küngom novinár zo Sternu a položil mu otázku: „Máte teraz viac ako 80 rokov, čo očakávate?“ H. Küng mu povedal: „Som si veľmi dobre vedomý, že môj pozemský koniec sa blíži... Som pripravený. Nie som smutný nad svojou starobou, nedržím sa kŕčovito nejakej mladosti. Ľudia sa ma občas pýtajú: Ak by ste si mohli vybrať, ako by ste rád umreli? S úsmevom odpovedám: Na služobnej ceste, nie v starobinci!" Novinár mu pripomenul: „Váš priateľ, profesor rétoriky Walter Jens je dementný. Okamžik, keď mohol prejsť zo života do smrti, prepásol." H. Küng nato povedal: „Pre mňa je život Boží dar, za ktorý som zodpovedný. A to do posledného dychu. Život je odovzdaný do mojej vlastnej zodpovednosti a nie do zodpovednosti cirkvi alebo pápeža alebo kňaza alebo lekára alebo sudcu. Je to moja zodpovednosť a napokon som zodpovedný jedine Bohu. A čo bude potom, keď všetko skončí? Som zvedavý. Mám ale odôvodnenú dôveru, že nezomriem do nejakého nič. To, čo bolo, nebolo všetko, verím vo večný život.“

Ako niekto uverí, že „naša vlasť je v nebesiach“, ako niekto príde k presvedčeniu, že to, čo bolo, nebolo všetko? Je to o ideáloch. Je to o tom, aký život sa nám páči. Ak sa nám zapáči Kristov ideál, získame s ním skúsenosť, daruje nám svoju skúsenosť, a my ľahšie uveríme, že práve podobný život, aký viedol Ježiš, môže aj nás priviesť k podobnému vzkrieseniu. Myslím, že takáto viera umožňuje aj lepšie užiť život, ako presvedčenie, že zajtra sa všetko skončí. A to pri všetkej zodpovednosti za seba i za svet, ktorý nám je zverený.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 3 x