» články » detail článku

Homília - 13. nedeľa cez rok (C)

Gal 5,1-18 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

27.6.2010, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


V súvislosti so zostavovaním programu novej slovenskej vlády sa na verejnosti opäť objavila požiadavka, aby náš štát podpísal s Vatikánom zmluvu o tzv. výhrade svedomia. Ide o zvláštnu požiadavku. Prišiel s ňou Vatikán ako štát, podpísať to má iný štát (SR) a týkať sa to má toho, čo je na výsosť neštátne – teda svedomia. Proti sú ľudia, čo sa označujú za liberálov, teda slobodomyseľných, za sú niektorí katolíci, ktorí sú podozrievaní z toho, že slobodomyseľní nie sú. Výhrada svedomia pritom znamená, že urobím niečo, čo je len moja vec, moje rozhodnutie a na nikoho sa nemôžem odvolať – len na svoje svedomie, čo je výsostne liberálna záležitosť. A to aj za cenu straty zamestnania či iného postihu. Zmluva o výhrade vo svedomí by mala chrániť človeka (ktorý má svedomie) pred trestom. Potiaľ s tým súhlasia azda aj neveriaci ľudia. Málokto však rozumie tomu, akú úlohu tu má zohrať cirkev, vlastne cirkevný štát.

Vskutku ide o zaujímavú vec, ale my sa s ňou teraz nebudeme zaoberať právne či politicky. Tento slovenský spor o výhradu vo svedomí je však vhodný na to, aby sme lepšie porozumeli, čo nám hovorí apoštol Pavol v Liste Galaťanom, keď krásne píše: „Bratia, sme slobodní. Kristus nás oslobodil.., nedajte sa teda znova zapriahnuť do jarma otroctva.“ (Gal 5,1) Apoštol tu vlastne hovorí, že byť kresťanom neznamená nič viac a nič menej ako byť skutočne slobodným človekom.

Je to však naozaj tak? Napadne aj nás pri zmienke o kresťanstve najprv to, že sme slobodní a že sa nám vďaka tomu dobre dýcha? Sloboda je zaiste mnohoznačný pojem. Apoštol Pavol žil v časoch, keď ešte jestvovalo otroctvo a slobodný znamenalo nebyť otrokom. Pavol poznal aj filozofov-stoikov, ktorí chápali slobodu ako psychickú, vnútornú schopnosť, ku ktorej sa dopracujú len ľudia s najlepším rozumom a najsilnejšou vôľou. Predsa Pavol nezostal pri takomto chápaní slobody, ale píše, že slobodu nám daroval Kristus a slobodným je ten človek, ktorý sa v Kristovi oslobodil od strachu pred Bohom, ale aj od tlaku, že má čosi duševne dokázať, čo bežne nevládze (poznáme naše výčitky, že nemáme dosť silnú vôľu). Pavol však nehovorí o duševnej sile, ale o Duchu, ktorý nás má viesť. Duch, ktorého myslí, nie je kvalitný intelekt a silná vôľa, ale Duch Boží. Tohto Ducha máme podľa Pavla vtedy, keď sme naozaj veriaci z Krista Ježiša.

Ako sa to dá predstaviť? Možno práve ako to známo-neznáme svedomie. Svedomie je niečo iné ako môj rozum a vôľa. Svedomie je vedomie s niekým (preto je v slove predpona „s“). Ak som veriaci kresťan, som v mojom vedomí s Ježišom, otváram sa jeho spôsobu myslenia a konania, otváram sa jeho Duchu, ktorého mal od Boha. Toto vedomie spojené s Ježišovým Duchom (teda moje kresťanské svedomie) pokladá za samozrejmé dodržiavať všeobecné ľudské morálne zásady (nezabíjať, neklamať, nekradnúť, nezneužívať sexualitu), ale okrem toho – ako hovorí teológ Hans Küng – prijíma aj Ježišovo pozvanie riskovať od prípadu k prípadu a učí sa kreatívnej láske. Láske bez sentimentality, láske, ktorá každého berie vážne, láske, ktorá sa snaží pochopiť i nepriateľa. Také svedomie už sa neriadi štátnymi ani cirkevnými predpismi, ani duchom doby (módou), ale Duchom, motiváciou z Ježiša Krista. Takýto postoj je čosi omnoho viac ako výhrada vo svedomí garantovaná medzištátnou zmluvou. Pavol by povedal, že je to výhrada z viery, ku ktorej nás Kristus oslobodil. Výhrada, ktorú si uplatňujem nie preto, že mi to niekto dovolí, ale preto, že tomu verím a že ma to teší.

Teológ Hans Küng končí svoju poslednú knihu (Was ich glaube/ Čo verím, 2009) vyznaním sa z toho, o čom sníva. Taký sen je vlastne výhrada vo svedomí alebo ideál, za ktorým ideme napriek prekážkam. Hans Küng pripomína, že v 60-ych rokoch 20. st. sníval Martin L. King svoj sen o rovnosti černochov a belochov v USA. Za to, že sa ho snažil aj uskutočniť, bol r. 1968 zavraždený. Jeho sen sa predsa splnil po 45 rokoch, keď čierny muž vstúpil do Bieleho domu ako prezident USA. Dôležité je, dodáva Hans Küng, aby sme nesnívali sami. Keď snívame spoločne, naše sny sa stanú skutočnosťou. „Aj ja snívam svoj sen spoločne s inými“, hovorí dnes 82-ročný Hans Küng: „Snívam svoj sen o uzmierenom kresťanstve, sen o mieri medzi náboženstvami a sen o mieri medzi národmi. Z môjho sna veľa nezažijem, podobne ako M. L. King. Ale nevezmem si ho ani do hrobu. Bude ho niesť ďalej túžba celých generácií po mierovom, spravodlivom, ľudskom svete. A pre seba dúfam, že na konci budem mať účasť na tom, čo sa v celej kresťanskej tradícii nazýva vízia nad všetky vízie, vízia, ktorú vyslovil apoštol Pavol: Láska nikdy nezanikne... (1 Kor 13,8-13) V tom sa naplní pre mňa, tak sa nádejam, čo verím“.

Možno si len zaželať, aby sme aj my žili podobné sny, boli im verní vo svojom svedomí a napriek všetkým prekážkam, aby sme si ich pomohli aj uskutočniť.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 19 x