» články » detail článku

14. nedeľa cez rok (C)

Gal 6,11-18 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

4.7.2010, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Keď som bol študentom na gymnáziu, kúpil som si odznak a pripol na kabát – slovenský dvojkríž. Páčilo sa mi, že ten znak je súčasne slovenský i kresťanský. Keď som bol potom v Bratislave na teologickej fakulte, vraveli mi niektorí spolužiaci: „Karol, nenos to, budeš mať z toho zle.“ Predpokladám, že dnes, keď sa naši ľudia zvlášť po úspechoch našich futbalistov halia do slovenskej zástavy s dvojkrížom, nevedia si vôbec predstaviť, prečo by mal mať niekto z toho zle, že nosí dvojkríž. V čase mojej mladosti to však naozaj tak bolo – ten znak bol politicky zakázaný a nebezpečný.

Keď apoštol Pavol celkom na záver svojho Listu Galaťanom píše, že sa nechce „chváliť ničím iným ako krížom Pána Ježiša Krista“, chápal to určite inak ako ja v čase mojej naivnej mladosti, keď som mal odznak s dvojkrížom. Pavlovi zaiste nešlo o Kristov kríž ako znak, odznak či zástavu, ale ako udalosť, ktorá zakladá nové stvorenie, novú existenciu, nový svet. Odznak (ak je úprimný) je označením udalosti, dôležitá je však tá udalosť samotná. V Kristovom prípade je to udalosť nového stvorenia teda nového zásadného porozumenia životu, a potom nášho postoja k sebe, Bohu a ľuďom na základe tohto porozumenia.

V závere svojho listu Pavol doslova píše, že teraz „vám píšem veľkými písmenami vlastnou rukou“. Okrem toho, že táto poznámka znamená, že zvyšok listu niekomu diktoval, chce tu apoštol niečo celkom osobitne zdôrazniť. A zdôrazniť chce, že ľuďom nepomôže židovská obriezka tela, že teda nepomôže zákon – ani ten náboženský, ale len Kristov kríž, z ktorého sa rodí nové stvorenie. Je azda vhodné dodať, že na túto židovskú obriezku, znak na tele, nepresviedčali galatských kresťanov židia, čo neuverili v Krista, ale tí, čo v Krista uverili. Pavol im to vyčítal ako nepochopenie – načo vám je viera v Krista, ak chcete obriezku? Obriezka nikomu nepomôže, je dobrá len na to, aby ľudí rozdeľovala; to, čo pomáha, je len „viera činná v láske“ (Gal 5,6). Staré stvorenie si zakladalo na tele, na vonkajších znakoch, na vonkajších náboženských predpisoch, nové stvorenie si však zakladá na viere, na radosti z viery, ktorá sa žije v účinnej láske. Všetko to telesné, vonkajšie videl Pavol ako ukrižované (v tom zmysle ako škrtnuté) – teda ako niečo, kde už nehľadá slávu a chválu. To, čo zostáva, sú dôvody, pre ktoré Ježiš žil a zomrel – v tom chcel apoštol nájsť svoj úspech a chválu: Viera činná v láske; všetko ostatné je vedľajšie.

Keď hovorím vedľajšie, nehovorím, že úplne zbytočné. Odznaky sú len znaky, ale aj medzi nimi je rozdiel: Nie je jedno, či budú naši ľudia mávať so zástavou s dvojkrížom alebo so zástavou s krížom hákovým. Ale ani ten normálny kresťanský znak kríža nepomôže, ak je zneužívaný. Koľkokrát sme sa museli hanbiť za skutky, ktoré sa v dejinách vykonali v mene kríža i dvojkríža... Takže spolu s Pavlom chváľme sa krížom Ježiša Krista predovšetkým ako udalosťou, čím sa nemyslí nič iné ako udalosť, dej, čin lásky vykonaný z viery aj za cenu ťažkostí čiže kríža. Ak novomanželia pri sobášnom obrade kladú ruku na kríž, nejde asi o to, aby mali potom krížik zavesený doma na stene, ale aby mali udalosť lásky, ktorú budú žiť „v zdraví i chorobe, šťastí i nešťastí“. Keď prídem občas na návštevu do tunajšieho Domova sociálnych služieb, pani opatrovateľka pripraví krížik a dá ho na stôl. Ten krížik má byť znakom, že sa ideme modliť, aby sme sa povzbudili v chorobe a starobe pomocou kresťanskej viery. Ja si uvedomujem, žeby som tých ľudí mal nejako potešiť a pomôcť im zmieriť sa s tým, že sú boľaví a že môžu i zomrieť. Často však títo ľudia povzbudia mňa. Ako nedávno jedna vážne chorá a ubolená pani: „Viete, ja sa nebojím smrti. Toľko som už toho prežila! Prečo by som mala mať strach? Verím, že Kristus Pán je som mnou a že ma skoro privíta a umožní mi byť opäť s mojím manželom a ostatnými blízkymi.“

V takomto prípade už nejde o kríž ako znak, ale udalosť, kde každé trápenie sa dávno premenilo vierou na skutky lásky a kde naša modlitba je skromným prejavom túžby žiť láskou z tejto viery. Nech sa aj nám v tomto zmysle – tak ako pre apoštola Pavla – stane raz Kristus a jeho kríž našou najväčšou posilou a chválou.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 6 x