» články » detail článku

Homília - 18. nedeľa cez rok (C)

Kol 3,1-11 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

1.8.2010, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


V niektorých denníkoch (zvlášť vo vydaniach na internete) sa kvôli zaujatiu čitateľov zvyknú klásť anketové otázky. Napr.: Vydrží naša nová vláda celé štyri roky? Možnosti odpovedí sú obyčajne tri: Áno, nie a neviem. Pri týchto otázkach si zväčša uvedomím, že čestné by bolo odpovedať: Neviem. Slovko „neviem“ môže, pravda, naznačovať, že sme neznalí či hlúpi, ale môže znamenať aj to sokratovské: „Viem, že nič neviem.“ Taká výpoveď znie zvláštne, ale vyjadruje mierku ľudskej múdrosti, ktorá nikdy nie je úplná, nikdy dokonalá, vždy sme len na ceste k lepšiemu poznaniu, ku ktorému nikdy neprídu ľudia fanatickí ani povrchní.

Počas niekoľkých nedieľ sme sa venovali premýšľaniu o liste apoštola Pavla Kolosanom. V dnešnom úryvku sa nám Pavol opäť prihovára z tohto listu zvláštnou rečou, že „sme zomreli“ (s Kristom) a že „sme s ním vstali z mŕtvych“. Stále je to o podobe našej existencie – o tom, akým byť človekom a kde nachádzame svoj ideál ľudskosti. Pre Pavla je Kristus tým prvým a skutočným človekom pred Bohom. Kto sa do neho zahľadí, kto v neho uverí, ten s ním zomiera starej podobe ľudskosti a s ním buduje novú, s ním vstáva z mŕtvych. Pavol v druhej časti svojho listu spomína konkrétne postoje, ktoré majú byť dosvedčením toho, že sme naozaj novými Kristovými ľuďmi. K tým konkrétnym postojom patrí odmietnutie rôznych hriechov, po ktorom nasleduje pravé poznanie, kde už nejde o národnosť, ani o kultúrny a sociálny pôvod, ale len o Krista.

Môže sa nám zdať, že Pavlova reč nás stavia pred jednoduché áno alebo nie. Takto jednoznačne zaradený sa môže niekomu zdať aj samotný Ježiš Kristus. Nie je to však pravda. Kým dnes sa niektorým ľuďom môže javiť viera v Krista ako náboženský fanatizmus, v skutočnosti bol Ježiš odsúdený medzi židmi ako voľnomyšlienkar, liberál až bohorúhač. V Ježišovi nenájdeme jednoduché áno alebo nie. A apoštol Pavol to pripomína aj tým, že o viere v Krista hovorí ako o vytváraní nového človeka v nás, nie o nejakom uletení z reality nášho sveta, ale ani o nejakom prepadnutí sa v tomto svete. V tej súvislosti Pavol píše, aby sme sa „nedali viazať predpismi, aby sme neprepadali svojvoľnej nábožnosti, ponižovaniu sa a trýzneniu svojho tela“. (Kol 2,20-23) Na druhej strane píše, aby sme „umŕtvovali smilstvo, nečistotu, vášeň, zlú žiadostivosť a lakomstvo...“ (Kol 3,5) Pavol teda bojuje za to, aby sme boli telesní, nie netelesní (anjelskí), ale toto telesné, aby sme nechápali a nežili naslepo a hriešne. Takto Pavol to, na čom záleží, opisuje ako prekonávanie starých obmedzeností a zaradení a ako obnovenie ľudskosti podľa obrazu človeka, ktorého nám ukázal Boh v Kristovi.

V istom zmysle teda ide o tretiu možnosť. Pravda, treba to správne pochopiť. Keď sa napr. politici zhodnú na tretej možnosti, ide vždy o kompromis, ktorý vyzerá ako poobhrýzaný koláč na tanieri. Keď si filozofi zvolia tretiu možnosť, ide o výsledok dialektiky, uzáveru zvažovania viacerých možností – s tým, že nezamknú dvere vedúce ďalej. Keď si manželia zvolia tretiu možnosť, tak to značí, že nik nepresadil len to svoje, ale že našli niečo spoločné a lepšie. A keď si kresťania v tomto zmysle volia tretiu možnosť s Ježišom Kristom, tak to značí, že chceme žiť uprostred sveta, v zodpovednosti zaň, ale nepodriaďujeme sa svetu, nevysvetľujeme sa zo sveta. Znamená to, že si rozumieme, že sa vysvetľujeme podľa človeka, ako nám ho Boh ukázal v Kristovi.

Ako nám ho ukázal? S dávnym filozofom, žijúcim 400 rokov pred Kr. v Aténach, by sme mohli povedať: Viem, že nič neviem; viem, že to naozajstné nemám v moci. Ale idem k tomu. To vedel veľmi dobre starý Sokrates. Až tak, že on, ktorý druhých učil, aby sa na všetko pýtali, vedel presne, kedy sa už nemá pýtať, ale počúvnuť to, čo nazýval daimonion (božský hlas, svedomie). A preto vedel aj zomrieť veľmi podobne ako neskôr Ježiš. Na rozdiel od Ježiša nedali ho Aténčania na kríž, ale dali mu vypiť pohár jedu, ako bolo u nich zvykom. Dôvod trestu bol však veľmi podobný: Vraj sa rúhal bohom. V skutočnosti učil ľudí vytvárať v sebe slobodného človeka, ktorý koná dobro len pre dobro samotné, nie preto, že sa bojí Boha alebo hľadá nejaké ďalšie výhody. Čo Sokrates tušil, kresťan jasnejšie uvidel v Kristovi. Nech je teda on pre nás cestou ďalej k tomu pravému poznaniu a pravej slobode, ktorú nám už nik nevezme.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 358 x