» články » detail článku

Rozlúčka s dcérkou

Pohreb dieťaťa

20.7.2010, utorok

Autor: Barbora Antolová/ Karol Moravčík


Dňa 20. júla 2010 sme v našej obci mali mimoriadne smutný pohreb. Museli sme sa rozlúčiť s Linduškou Antolovou, ktorá nešťastne zomrela vo veku necelých dvoch rokov. Pri rozlúčke zazneli aj slová matky dieťaťa. Poprosil som ju, či môžem jej text rozlúčky dať na webovú stránku našej farnosti. Ďakujem, že mi to dovolila. Hoci ide o veľmi smutnú udalosť, myslím, že nás tento text môže povzbudiť. (Na vysvetlenie, že „tvoje srdiečko bije ďalej na zemi“ – srdiečko Lindušky bolo darované na transplantáciu.)
Karol Moravčík, farár


Rozlúčka s dcérkou

Keď som sa dozvedela, že existuješ, zaskočilo ma to... Tešiť sa? Plakať? Mala som už dve veľké dcéry, zabehnutý život a uvedomovala som si, že také bábätko zmení všetko. Dáška a Kristínka po tebe veľmi túžili, chceli mat sestričku a ich sen sa splnil. Ako si vo mne rástla, tak aj nedočkavosť, aby si už bola medzi nami, bola väčšia a väčšia.

Na svet si prichádzala dlho a s veľkým oneskorením. Bolo ti dobre v maminkinom brušku a ja som sa tešila, že ťa mám čo najdlhšie úplne pre seba. Ale všetci ostatní už boli zúfalí. Mysleli, že sa ťa snáď ani nedočkajú. Už len ten tvoj príchod na svet bol výnimočný. Bol namáhavý pre teba i pre mňa, ale o to krajší a nezabudnuteľný. Slová nevyjadria, aká som bola šťastná, keď mi ťa prvý raz ukázali.

Už v nemocnici sestričky vraveli, že si výnimočná... Neležala si pokojne ani chvíľočku. Stále si sa mrvila. Aj pri papaní si mihotala ručičkami a nožičkami.

Už tam si ťa obľúbila jedna pani sestrička. Chodila za tebou na izbu, prikladala ruku na tvoje čielko a ty si potichučky a spokojne driemkala.

Keď sme prišli domov z nemocnice, čakal ťa doma balík so zvláštnym oslovením. Vraj „Rebeke, Laure alebo Linde Antolovej“. A bolo to preto, lebo sme do poslednej chvíle nevedeli, ako sa budeš volať. Boli v ňom krásne šatôčky a ja som sa tešila, ako ti ich raz oblečiem.

Dáška a Kristínka ťa chceli vziať na prechádzku hneď po príchode domov. Rady by sa tebou pochválili. Hašterili sa, ktorá ťa pôjde kočíkovať. Zvykla som vravievať: „Ešteže potrebuješ papať. Inak by som si ťa ani nemala kedy poláskať“. Neustále si bola stredobodom pozornosti. Každý ťa chcel mať len pre seba.

Rada si spinkávala a ja som nechcela dovoliť, aby ťa rušili. A ako len krásne si v tej postieľke a v kočíku spinkala! Všetci sa motali navôkol a neustále sa s výčitkou v hlase vypytovali: „Kedy sa už zobudí?!“ Len aby ťa mohli pomojkať. Bola si dievčatko rozmaznávané častými objatiami, dotykmi, bozkami.

Keď ťa pán farár krstil, bábätko vedľa teba neustále plakalo, zatiaľ čo ty si potichučky sledovala všetko, čo sa okolo teba deje. Tvoji krstní rodičia boli hrdí, že sú tam s tebou.

Cely svet sa krútil len a len okolo teba, dávali sme ti toľko lásky, koľko sme len vládali. A ty si nám ju oplácala úsmevom a  spokojnosťou . Uvedomovala som si, že niektoré maminky to majú ťažšie, že nie všetky bábätka v noci spinkajú, veľakrát plačú, len aby dali najavo svoju prítomnosť. Zatiaľ čo ty si len spinkala, alebo tichučko ležala v postieľke alebo v kočíku a dívala sa na hračky. Dokázali sme sa na teba pozerať aj hodiny; výnimkou snáď bolo, keď ťa pochytil hlad. To si nám oznamovala mohutným plačom. Vždy nás udivovalo, že sa vôbec vieš za ten kratučký čas, kým dostaneš mliečko, tak jedovať. Keď si začala papať, ručičky si vždy držala tuho hore, tesne pri hrudníčku. A ako si pila a tvoje bruško sa sýtilo, pomaličky ti ručičky klesali. A keď si ich už mala voľne spustené, vedeli sme, že si napapaná a ideš zase hneď spinkať.

V pamäti mám, ako sme ťa prvý raz počuli hlasno sa zasmiať. Mala si necelých päť mesiacov... Dáška vykladala nákup a začala pred tebou šaškovať s knedľou v rukách... A ty si sa TAK hlasno zasmiala! Bolo to krásne, že sme to opakovali stále dookola... Uvedomovali sme si, že začínaš s nami komunikovať a neprešiel deň, aby si sa nenaučila niečo nové. Pani doktorka v poradni ťa stále chválila, aká si krásna a veľmi šikovná. Ovládala si veci, ktoré sa bábätka učia neskôr. A keď si začala chodiť už v desiatom mesiaci, pýtala sa: „Kam sa, dieťa, tak ponáhľaš? Veď sa ešte nachodíš dosť!“ Každému si už dávala papa a na každého sa usmievala.

Každého si dokázala rozosmiať svojim noštekom! Tak nádherne si ho vedela pokrčiť. Namiesto úsmevu si robila grimasy a všetkých to rozosmievalo.

Tatinkovi bude chýbať, ako si ho vždy čakala. Keď si počula veľké auto, vybehla si na terasu, postavila sa na plôtik a či prišiel tatinko alebo Jožino, ty si len mávala a mávala tou svojou malou rúčkou a krásne si sa smiala. Tatinko sa s tebou stále hrával na skrývačku. Schovával sa ti a ty si ho hľadala po všetkých izbách. Keď si ho konečne našla, hlasno si od radosti zvýskla.

Dáška pri tebe bola ako veľká mama; pýšila sa tebou jedna radosť. Brávala ťa na zmrzlinu a na prechádzky na trojkolke. Ani si sa nepohla. Len si sedela, nechala sa viezť a obdivovala všetko a všetkých navôkol. Páčilo sa ti, keď ťa točila a robila ti kolotoč; stále si chcela ešte, ešte, a vedela si si to krásne vypýtať. Občas ťa okúpala a urobila ti mliečko. Kristínka ti zase spievala a tancovala. Ty si ešte ani riadne nestála na nohách a už si tancovala s ňou. Mala si rada hudbu a my sme vraveli, že z teba bude tanečnica.

Dedko z Petržalky nám telefonoval každý druhý čí tretí deň, aby sme prišli oprášiť tvoje hračky. Stále ťa chcel vidieť, stále ťa chcel mať nablízku. Keď si sa narodila, nedalo sa nevidieť jeho obrovskú radosť nad tým, že SI... Keď prišla babina k nám, vždy ti priniesla banán, alebo jogurtík, ktorý si tak ľúbila. Kŕmila ťa a objímala.

Dedka a babku z Dubnice si nevídala tak často, o to viac si im však bola vzácnejšia. Keď sme tam šli na víkend, ty si bola znova v kolotoči tiet, ujov, sesterníc a bratrancov... Len sa tak doťahovali, kto ťa tentokrát vezme na ruky, či na prechádzku.

Každý týždeň sme chodili za malou babkou na Záhorie. Mala tam húsatká, ktoré si tak rada obdivovala. Babka mala vždy niečo napečené. Vedela, že pagáče sú jedny z tvojich najobľúbenejších.

Bolo na tebe výnimočné, že si s nami dokázala komunikovať aj bez slov. Vedela si mi povedať, že chceš papať, alebo spinkať... a žiadne slová neboli potrebné. Iba si zavrtela hlavičkou, keď si nechcela spinkať. Vytiahla som ťa teda z postieľky, obula ti topánočky a ty si utekala z izby... Len aby som si to náhodou nerozmyslela... Či už si sa chcela pohojdať, alebo len tak pomojkať, rozumeli sme tvojim náznakom a pohľadom.

Neprešiel deň, aby si nás nerozosmiala svojim huncútstvom. Keď si si trónila vo svojej vysokej stoličke pri stole v kuchyni, vedela si veľmi dobre, že nemôžeš vykladať nožičky na stôl. Vedela si, že ťa napomeniem. Predsa len si to však robila, a popritom sa šibalsky usmievala. A v tej chvíli by si svojim pohľadom i ľady roztopila.

Stále sme ťa obdivovali za to, aká si úžasná a veľmi rozumná. Veľmi radi sme si čítali knižky. Kúpili sme jednu o zvieratkách, ale ty si sa znova chcela ponáhľať – veď Dáškine staré knižky pre predškoláka sú oveľa pútavejšie!

Keď sme počas letných dní sedávali na terase a dvere u Moniky a Jožina boli otvorené, hneď si sa tam rozbehla. Vedela si, že tam vždy niečo dostaneš. Raz keksík, inokedy kúsok jabĺčka.

Nebola si vôbec lakomá. Keď si mala nejakú hračku v ruke a niekto si ju vypýtal, hneď si mu ju podávala. Bozky si však nerozdávala hocikomu. Zostane mi záhadou prečo len tatinkovi si božtek nikdy neodmietla dať.

Bola si veľmi zvedavá a vnímavá. Všetko si musela prebádať, poobzerať si; nebolo nič, čo by ťa nezaujalo...

AJ V TEN DEŇ...

Všetci sme do poslednej chvíle verili, že sa stane zázrak, že ťa nám nik a nič nevezme.......................

nestal sa..........

Plakali sme snáď už tisíckrát. My nechceme spomienky! Chceme TEBA! Keby všetko záviselo od lásky, aby si mohla prežiť, bola by si teraz medzi nami. Keby slzy mohli stavať schody a bolesť cestu nahor, kráčali by sme až do neba, len aby sme ťa priviedli späť.

Hračky zostávajú rozložené, šatôčky nedotknuté a tvoj ružový zajko už musí spinkať sám. Tvoja postieľka zostala prázdna.............. V nebi pribudol anjel.

Nakoniec predsa len zostávajú iba tie spomienky... a predstavy...

Predstavy, aká by si bola bývala o pár rokov, ako by si poskakovala okolo mojich nôh, hádala sa so mnou tou detskou rečou a skúmala moju tvár. Poobede by sme si chvíľu zdriemli. Videla by som na tvojej tváričke všetky tie krásne prejavy vo chvíľach, keď si šťastná, ale i smutná...

Milovali sme ťa a ani v smrti ľúbiť neprestávame. V našich srdciach máš svoje miestečko, ktoré nik iný nezaplní... Môže nás tešiť aspoň myšlienka, že to tvoje srdiečko bije naďalej niekde na zemi.

Predsa však, ako len ďalej máme kráčať bez tvojich krásnych modrých oči?!


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 251 x