» články » detail článku

Homília - 24. nedeľa cez rok (C)

1 Tim 1,12-17 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

12.9.2010, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Anglický spisovateľ Graham Greene sa v jednej svojej eseji zamýšľa nad tým, kde je hranica kresťanskej civilizácie. Vari kresťanstvo končí tam, kde sa veľa hreší? Greene vraví, že rozdiel medzi tým, čo voláme kresťanským a nekresťanským svetom, nespočíva v samotnom fakte hriechu, ale v tom, či sa hriech pomenuje alebo nepomenuje pravým menom. Greene spomenul aj niektorého anglického kráľa, ktorý svojim poddaným veľmi ubližoval – bral im majetok, vypaľoval dediny a popravoval ľudí bez príčiny – on sám ale o sebe vykrikoval: „Slúžim diablovi!“ Nevravel, že slúži národu, ľudu či pokroku, ako sa to robí dnes, keď sa chcú zakryť zločiny a hriechy. Preto Greene hovorí, že aj tá stredoveká spoločnosť, v ktorej sa napáchalo toľko zla, bola kresťanská, lebo rozlišovala (aj keď to vždy nerobila), čo je správne a čo nie.

V dnešnom úryvku z Prvého listu apoštola Pavla Timotejovi sa apoštol sám označuje za hriešnika. Dokonca za prvého medzi hriešnikmi: „Ježiš Kristus prišiel na svet zachrániť hriešnikov; ja som prvý z nich. Ale práve preto sa mi dostalo milosrdenstva... “ (1 Tim 1,15) Čokoľvek si už o Pavlovej hriešnosti budeme myslieť, veľký rozdiel oproti onomu anglickému kráľovi je v tom, že Pavol sa nevyznáva zo služby diablovi, ale označuje sa za omilosteného v Kristovi.

Prečo sa však označovať za hriešnika, ako to robí Pavol, alebo prečo na to upozorňovať, ako to učinil anglický spisovateľ? Treba povedať, že význam to má vtedy, ak chceme povedať, skadiaľ sa rodí protiklad – tá skutočne dobrá situácia. Keď vidíme veci zjednodušene, zdá sa nám, že dobrá situácia je tam, kde sa poslúcha, kde sa plnia povinnosti. Ako však pripomína aj známy Ježišov príbeh o márnotratnom synovi, poslušný syn nepredstavuje dobrý príklad, lebo bol nevďačný voči Otcovi a nemiloval brata, netešil sa z jeho záchrany. Iná možnosť je vidieť dobro v tom, žeby sme sa dokázali povzniesť nad obyčajný telesný život nejakou múdrosťou, poznaním. Pavol však tak, ako už neveril na poslušnosť bez lásky, neveril ani na duchovný intelektualizmus. Uvádzajúc sám seba za príklad vyznal sa zo skúsenosti, že do dobrej situácie nás môže doviesť len milosť Božia, že dobrý stav človeka vzniká jedine Božím obdarovaním. Pre Pavla to konkrétne znamenalo, že si prestal o sebe namýšľať, že je správny, že je v pohode a že ostatní sú hriešnici a hlupáci. Prestal iných ľudí morálne kádrovať a intelektuálne sa nad nich povyšovať. Začal vnímať svoj život ako spoluprácu s Bohom. Možno sa to dá prirovnať k umelcovi, ktorý povie, že za svoj talent a dielo vďačí predovšetkým Bohu, potom svojim blízkym a napokon vlastnej zodpovednosti, s ktorou svoj talent rozvinul.

Ako vždy u Pavla ide o základný postoj k životu. Jestvuje niekoľko takýchto základných postojov. Podľa dnešného evanjelia (Lk 15,1-32) sú najčastejšie dva: Poslušnosť bez lásky a sloboda bez zodpovednosti. Kresťanstvo hovorí o tretej možnosti ako o živote z milosti alebo vďačnosti za dar života, a najmä za dar lásky. Je to zvláštne, ale potom tie prvé dve možnosti naozaj musíme vidieť ako hriech. Hriech v tom základnom význame – ako nemilovanie: nech sa mi ani Boh neopováži niečo vyčítať; alebo ako sebazbožšťovanie: môžem si robiť, čo chcem... Katolícky teológ Hans Küng vo svojej knihe „Po stopách svetových náboženstiev“ (dielo vyšlo pôvodne ako DVD a pod názvom „Světová náboženství“ sa celá séria dá kúpiť aj na Slovensku) na začiatku kapitoly o kresťanstve píše, že v Európe mnohí ľudia kresťanstvo odpísali, lebo ho stotožňujú s cirkvou, ktorá je autoritatívna a úradnícka... Keď išiel natáčať kapitolu o kresťanstve, zašiel preto do Strednej Ameriky, do San Salvadoru, kde chudobní ľudia nestotožňujú kresťanstvo s tými, ktorí majú cirkevné úrady, ale s tými, ktorí ľuďom naozaj slúžia. Napr. s ich arcibiskupom Oscarom Romerom, ktorého r. 1980 štátna moc dala zavraždiť priamo pri oltári, lebo sa zastával chudobných, alebo so šiestimi jezuitskými kňazmi – profesormi, ktorých r. 1989 zavraždili v ich dome, lebo sa takisto zasadzovali za chudobných a prenasledovaných. Uprostred násilnej spoločnosti žili kultúru nenásilia, odpustenia, solidarity, lásky k Bohu a ľuďom – žili z Ježišovho Ducha. Mnohí kňazi a kresťania ich v tomto postoji nasledujú. Vytvárajú cirkev ako Boží ľud, ktorý chce slúžiť Bohu i ľuďom.

Takúto slúžiacu cirkev chceme vytvárať aj u nás. Napokon, úradnícka cirkev a kresťanstvo bez lásky nikoho zaujímať nebudú. Takúto slúžiacu cirkev však môžeme vytvárať len spoločne ako ľudia vďační pred Bohom; vďační za silu veriť a ochotu slúžiť v mene Kristovom. Nech nás Boh pritom obdarí radosťou a pokojom!


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 371 x