» články » detail článku

Homília - 27. nedeľa cez rok (C)

2 Tim 1,6-14 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

3.10.2010, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Včera som v jednom denníku videl kreslený vtip. Na obrázku bol muž, oblečený v kňazskej uniforme, v družnom objatí s mužom, ktorý mal na kabáte červenú hviezdu. Pod obrázkom bolo napísané: „Čo sme si, to sme si, biznis je biznis...“ Nechápavo som hľadal v novinách článok, s ktorým ten vtip súvisí, potom som si všimol, že vedľa sa píše o komunálnej politike a o tom, ako sa v našich obciach spájajú rôzni ľudia len kvôli zisku. Takže ten kňaz na obrázku tam bol len zástupne, mal symbolizovať, ako sa navzájom cudzí ľudia dokážu v našich obciach spojiť, ak ide o peniaze.

Ľudia sa spájajú, chvalabohu, aj z iných dôvodov. A nemusí to byť len zaľúbenosť či kamarátstvo. My si napokon nevystačíme len s príbuzenskými a priateľskými vzťahmi. Potrebujeme aj ďalšie záväzné siete vzťahov, napr. vzdelanostné, kultúrne, náboženské. To sú prepojenia, v ktorých nemusíme byť s niekým rodina, ale dôverujeme si v nich často viac ako v rodine. Jednoducho preto, že máme spoločné ideály, spoločnú vieru. Dnes sme čítali úryvok z Druhého listu apoštola Pavla Timotejovi. Vieme už, že listy Timotejovi sa síce odvolávajú na Pavla, ale napísané boli o niekoľko desaťročí neskôr, keď pre cirkev bola dôležitá otázka, čo alebo kto zabezpečí pokračovanie a rozvoj spoločnej viery, ktorá kresťanov spojila do jednej cirkvi – napriek národnostným, sociálnym a ďalším rozdielom.

Z oboch listov Timotejovi je zrejmé, že cirkev si na túto otázku odpovedala hľadaním ľudí, ktorí by vedeli ostatných kresťanov prepájať, povzbudzovať a sprevádzať vo viere. Dnes by sme hovorili o hľadaní lídrov alebo zodpovedných osobností. V starej cirkvi sa takým ľuďom začalo hovoriť presbyteri čiže starší alebo episkopi čiže strážcovia alebo dozorcovia (v oboch prípadoch tieto mená označujú zodpovedných ľudí). Po slovensky nazývame presbyterov kňazi a episkopov biskupi. Z listu Timotejovi vieme, že toto poslanie sa odovzdávalo v cirkvi obradom, pri ktorom sa na kandidátov kládli ruky. Tento obrad prevzali kresťania zo židovskej tradície. Keď sa na niekoho položili ruky, znamenalo to, že je zvolený alebo vymenovaný na dôležitú úlohu, že je Bohom požehnaný a obdarený darmi Božieho Ducha. Podobne sa to robí aj pri birmovke. Rozdiel je v tom, že kým birmovaný kresťan je všeobecne poverený konať v mene Kristovom tam, kde žije a pracuje, kňaz je osobitne poverený konať v mene Kristovom v cirkvi, aby sme spolu ako cirkev konali v jeho mene voči svetu. Kňaz túto službu vykonáva trojako: Vysvetľuje evanjelium, je predstaviteľom spoločenstva a slúži sviatosti čiže vykonáva posvätné znaky záchrany v Kristovi. Nie vo svojom mene, ale v Kristovom mene. Preto je nesprávne, ak niekto povie, že kňaz krstí, kňaz premieňa chlieb na Telo Kristovi či dáva rozhrešenie. Nie kňaz, ale Boh krstí, Boh premieňa naše dary na Telo Kristovo a Boh sám odpúšťa. Kňaz tomuto Božiemu konaniu len slúži, zviditeľňuje ho svojím konaním.

V Druhom liste Timotejovi sa to predstaveným cirkvi pripomína aj týmito slovami: Rozvíjaj dar, ktorý si dostal vkladaním rúk a nemaj ducha bojazlivosti, ale Ducha sily, lásky a rozvážnosti. Teda ide o dar, nejde o nejakú „kňazskú moc“, ako sa o tom občas niekto mylne vyjadruje, a o správneho Ducha. Duch je v kresťanstve zasa pomenovaním daru, ktorý dostávame od Boha – Duch sily, lásky, rozvážnosti. Máme ľudí okolo seba s týmito darmi? Azda aj áno, len často si to neuvedomujeme. My by sme nových kňazov a biskupov nemali hľadať v nejakých zavretých ústavoch, kde chodia oblečení do čiernych kabátov, ale v našich spoločenstvách, kde najlepšie spoznáme, kto vie za niečo medzi nami prevziať zodpovednosť, kto vie druhým poradiť, kto je pre iných oporou, kto ľudí spája – a to všetko v mene a Duchu Kristovom. Tak to robila aj stará cirkev. To je tá pravá (katolícka) tradícia. Preto prof. Paul Zulehner z Viedne hovorieva: Cirkev nám hovorí, že sa máme modliť za kňazské povolania. Ale my sa za to až tak modliť nemusíme; vďaka Bohu je dosť mužov a žien, ktorí majú toto povolanie. Sú to ľudia, ktorých poznáme z našich farností. To sú tí, čo sa venujú našim deťom, pracujú s mladými, radia nám v problémoch, obetujú sa pre blížnych... Modliť sa však treba za vedenie cirkvi, aby to rozpoznalo a zmenilo prístupové (právne) kritéria ku kňazstvu, ktoré bránia Bohom povolaným ľuďom, aby sa nielen duchovne, ale aj pred verejnosťou stali kňazmi.

Od tohto mesiaca venujeme naše meditácie na prvý piatok za obnovu cirkvi sv. Františkovi z Assisi. František patrí k najkrajším svätcom našej cirkvi. Celý jeho život bol protest proti cirkvi, ktorá je svetsky mocná, namiesto toho, aby bola mocná z Kristovej lásky. On sám sa kňazom nestal. Keď sa rozišiel s otcom, ktorý ho nechápal, vyzliekol sa aj zo šiat, ktoré mal od otca, a vyhlásil, že odteraz nepozná iného otca, ako toho nebeského. Hovorí sa, že miestny biskup sa vtedy tiež vyzliekol zo svojho rúcha a zahalil ním Františka. To gesto značilo: Cirkev za tebou stojí a chápe ťa! A to je presne úloha, ktorú v cirkvi podnes majú kňazi – zastať sa toho, kto žije z Krista a objať ho. Na nás všetkých záleží, či budeme mať a podporovať práve takýchto kňazov.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 371 x