» články » detail článku

Homília - 32. nedeľa cez rok (C)

2 Sol 2,16-3,5 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

7.11.2010, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Na dnešnú nedeľu pred sviatkom sv. Martina sme dostali pozdravný list od pána arcibiskupa. V liste píše: Správny pozemský život a život po smrti sa nám osobitne zjavujú v životoch svätých. 11. novembra budeme opäť sláviť sviatok sv. Martina, patróna Bratislavskej arcidiecézy. Spomienka na svätých vyjadruje skutočnosť, o ktorej sme čítali v dnešnom evanjeliu: „Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú“ (Lk 20,38). Tiež vyjadruje skúsenosť, že svätí vynikajúco žili hodnoty, ktoré zostávajú pre večný život: milosrdenstvo, odpúšťanie, veľkodušnosť... Svätý Martin sa narodil r. 316 v meste Sabaria v Panónii. Najprv nasledoval svojho otca ako vojak v rímskych légiách. Keď dovŕšil 18 rokov, prijal krst a po krátkom čase zanechal vojenský život. Neskôr sa stal kňazom. Keď mal 55 rokov, bol zvolený za biskupa v meste Tours vo Francúzsku, r. 397 zomrel 81-ročný na ceste neďaleko Tours. Rímsky spisovateľ Sulpicius Severus osobne poznal sv. Martina a napísal jeho životopis. V ňom píše, že sv. Martin si bol pred smrťou vedomý, že mu zostáva iba niekoľko dní života. Dozvedel sa však o vážnych sporoch medzi veriacimi a kňazmi vo farnosti Candes. Nechal sa na lôžku odniesť do tejto farnosti, aby zmieril rozhnevaných, čo sa mu aj podarilo. Severus predstavuje sv. Martina ako človeka, ktorý sa snažil o zmierenie, obnovenie spojenia medzi ľuďmi, ktorý do poslednej chvíle staval padnuté mosty dobrých vzťahov. Sviatok patróna našej arcidiecézy chceme osláviť aj tento rok „sväto-martinskou“ zbierkou. Uskutočníme ju nasledujúcu nedeľu, 14. novembra. Pozývam vás, aby sme to urobili s úmyslom, že chceme ako sv. Martin stavať mosty odpustenia a zmierenia. Silu k zmiereniu si vyprosujeme modlitbou, ale aj svojimi darmi na dobrý úmysel. V máji postihli Slovensko silné dažde. Povodne spôsobili veľké škody, zničili aj veľa mostov. „Sväto-martinskou“ zbierkou chceme prispieť na opravu jedného mosta, zničeného povodňami (ide o most v obci Bukovce na vých. Slovensku). Náš dar chceme sprevádzať prosbou, aby sme každý dostali silu vo svojom prostredí postaviť aspoň jeden most odpustenia a zmierenia. Bratia a sestry, spolu s vami hľadím s obdivom na patróna našej arcidiecézy ako na staviteľa mostov zmierenia. Prosím ho o príhovor za nás všetkých, za našu arcidiecézu, aby sme mali vždy silu k odpusteniu a zmiereniu a zo srdca vás žehnám...

Máme za sebou náročný mesiac. Na začiatku októbra bola u nás birmovka, potom farské misie, ja som musel častejšie navštevovať lekárov, pred týždňom sme oslávili sviatky Všetkých svätých a pred pár dňami aj slávnosť poďakovania za 20 rokov môjho pôsobenia v našej farnosti. Keď to porovnáme s apoštolom Pavlom, možno si s prekvapením uvedomíme, že Pavol na rozdiel odo mňa a od ďalších dnešných kňazov nepôsobil v nejakom meste 20 rokov, ba ani 5; najdlhšie bol v Efeze – asi dva roky. Inde len niekoľko mesiacov. Iste, bol s ľuďmi v kontakte cez listy a poslov, ale predsa len si nevieme celkom predstaviť, ako to fungovalo. Pritom nešlo o kresťanov, ktorí by boli kresťanmi po desaťročia ako my a súčasne dedičmi kresťanskej tradície, ktorá trvá stáročia. Ako to teda fungovalo?

Ako kresťania nemôžeme myslieť len na naše fungovanie. Sme rôzni; múdrejší i nerozumnejší, lepší i horší... Dôležité však je, čomu sa otvoríme – akým darom, akému zjaveniu, akej inšpirácii. Pavol v Druhom liste Solúnčanom píše, že nás potešuje Ježiš Kristus a Boh, náš Otec. On si nás obľúbil, píše, preto nám dal večnú útechu a radostnú nádej. Pavol dal tomu zjavne len krátkodobý podnet, a to len niekoľkým ľuďom, ale účinný. Ľudia, čo sa nechali osloviť, to niesli ďalej, tú skúsenosť, že žijú z večnej útechy a radostnej nádeje z Boha a Ježiša. Títo ľudia neboli zďaleka svätí, aj preto im Pavol písal listy, aj tento druhý do Solúna. Riešil v nich na diaľku aj spory a nerozumnosti v cirkevných obciach. V Solúne to boli rôzni rojkovia, čo snívali o konci sveta, ale aj takí, čo robili zvady medzi kresťanmi. „Nech vás poteší Ježiš a Boh, nech vás utvrdí v každom dobrom skutku a slove“, napísal im apoštol. Takto pekne to Pavol podelil – Ježiš a Boh, akoby tým pripomenul to podstatné, na čom stojí celá viera. Ešte neboli žiadne tradície, žiadne dejiny cirkvi, žiaden pápež, na ktorého rozhodnutie by sa čakalo – len Boh ako Otec a Ježiš, brat a k Bohu povýšený Pán, iniciátor našej viery.

Takže aj z tohto krátkeho nadviazania na Pavla nech platí: Napriek mojim 20 rokom v tejto farnosti nečakajte odo mňa príliš veľa, veď útechu, radosť i nádej dáva Ježiš a Boh. My ostatní dávame k tomu všetkému len podnet, svedectvo, slovo, a zasa najmä preto, aby už zajtra, pozajtra tieto podnety a svedectvá dávali ďalší z nás. Nech sa raz môžeme poďakovať najmä za to, že sa nám to spoločne podarilo!


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 24 x