» články » detail článku

Homília - 34. nedeľa cez rok (C)

Kol 1,12-20 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

22.11.2010, pondelok

Autor: Karol Moravčík


V týchto dňoch sa v našich obciach a mestách rozpráva aj o tom, kto bude nový starosta, kto budú noví poslanci. Po 20-ich rokoch demokracie narastá medzi občanmi túžba po zmene. Málokoho pritom napadne, že tá najlepšia zmena by bola už v tom, ak by starostovia a poslanci našich obcí vzali vážne vlastné pomenovanie. Názov starosta pochádza od slova starať sa a poslanec od slova poslaný, mať poslanie. Keď som bol kedysi niekde na návšteve s Antonom Srholcom a domáci si robili starosti, ako nás obslúžiť, Antonio lichotil domácej panej: „V starej cirkvi vymenovali za biskupa toho, kto najviac slúžil. My by sme mali vymenovať vás.“ Iste, trochu nadsadené, ale áno, starosta má byť ten, kto dokázal, že sa vie starať (a nielen o seba), poslanec ten, kto sa osvedčil, že svoju úlohu berie ako poslanie, a kňaz a biskup má byť ten, kto sa osvedčil, že vie slúžiť.

Cirkev hovorí o človekovi dosť vznešene: Človek je stvorený na obraz Boží, v Kristovi nás Boh učinil svojimi deťmi... Táto vznešenosť však funguje len v spojení so spomínanou službou. Služba a vznešenosť sú v kresťanstve ako rodné sestry. Takto to vystihol aj apoštol Pavol v úvode do Listu Kolosanom, keď o Kristovi hovorí ako o obraze neviditeľného Boha, v ktorom bolo všetko stvorené. On je prvý medzi vzkriesenými z mŕtvych, ale je aj prvý medzi tými, čo sa prihlásili do služby: lebo pokoj, istota či sebavedomie vrátili sa nám jeho krvou, na kríži vyliatou...

Pavol svoj list do mesta Kolosy (mesto ležalo asi 200 km na východ od Efezu) napísal z väzenia v Cézarei (po r. 58) alebo neskôr z Ríma (po r. 61). V liste nabáda kresťanov, aby nenaleteli na učenia o anjeloch (kozmických bytostiach), ktoré akože riadia svet. Anjeli sa podľa týchto učení mali uctievať umŕtvovaním tela a vyhľadávaním zvláštnych snov a videní. Pavol oproti tomu zdôrazňoval uctievanie Boha tým, že sa usilujeme naozaj žiť na obraz Boží, tak ako Kristus – najlepší obraz Boží. Ak si pohania mysleli, že najlepší obraz Boha je slnko s jeho životodarnou energiou, ak židia za obraz Boha pokladali zákon (slovo Boha), a ak ezoterici snívali o spojení s nebom cez anjelov, kresťania podľa apoštola mali Boha uctievať v praktickej láske, v konkrétnej službe, akú žil Ježiš, a to vrátane služby, ktorú nám preukázal smrťou na kríži. Dnešné evanjelium na sviatok Krista Kráľa sa tiež pohráva s napätím medzi službou a vznešenosťou – Ježiš ukrižovaný a Ježiš kráľ. „Iných zachraňoval, seba nevie...“, posmievali sa mu. Ježiš však vie, ale nie tak, ako sa nazdávajú mnohí ľudia. Nezachraňuje seba od kríža, zachraňuje seba pre Boha zachraňovaním iných. Ako toho lotra na kríži: „Dnes budeš so mnou v raji.“ (Lk 23,43)

Pavol napísal, že pokoj a vedomie o svojej hodnote sa nám vrátili Kristovou krvou na kríži. Tým hovorí niečo podobné, ako je známa skúsenosť, že sebaúctu nezískame tým, čo si o sebe namýšľame, ale tým, že nás niekto miluje, robí niečo pre nás, obrazne dáva svoju krv, dáva lásku, ktorá sa stará, pre nás. Nezaškodí, ak sa pozrieme na svoje skúsenosti a za všetkými povrchnosťami, ktorými prechádzame a ktorým sa venujeme, všimneme si, kto nám dvíha naše sebavedomie, kto nám dáva sebaistotu a pokoj: teda, kto nás má tak rád, že sa nielen pripútal na nás, ale aj obetoval za nás. Rodičia, životní partneri, priatelia? Ak áno, vďaka. Dúfam, že kresťan cíti a vie, že pokoj a istotu dáva najmä Kristus. Ešte pred sto rokmi, keď sa po prvej svetovej vojne stavali padlým vojakom pomníky, často sa stavali tak, že na súsoší bol zobrazený Kristus držiaci v náručí vojaka. Chlapi zomierajúci ďaleko v cudzej zemi zomierali s vierou, že aj oni budú počuť tie slová útechy: „Dnes budeš so mnou v raji.“ Nie ako odmenu za samé dobré skutky, ale ako istotu prijatia do Božej lásky. V Dev. N. Vsi máme údajne jediní spomedzi okolitých obcí pamätník padlým vojakom z prvej svetovej vojny bez obrazu Krista. Vraj už vtedy bolo v našej obci veľa ľudí, odcudzených Bohu a cirkvi. Ktovie ako to bolo, napokon, aj k tej vojne, aj k tomu odcudzeniu v celej Európe prišlo preto, že mnohí politici, mnohí biskupi a kňazi sa vzdialili ľuďom. Na toto neustále pokušenie poukazuje arcibiskup Robert Zollitsch z Freiburgu, predseda konferencia nemeckých biskupov: „Mnohí z nás (biskupov) žijú vo svete, vzdialenom od sveta tých druhých. A tento odstup od reality vedie mnohých k tvrdosti srdca...“

Takže bližšie k realite, kňazi i politici, ale i každý z nás, najmä tí, čo sa chcú starať a byť poslaní! Bližšie k realite života a smrti tak, ako Ježiš – aby sme počuli a videli všetkých, čo nás potrebujú, a potom, aby sme dali nielen sľuby a slová, ale najmä ruku a srdce.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 364 x