» články » detail článku

Homília - 8. nedeľa cez rok (A)

1 Kor 4,1-5 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

27.2.2011, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Už niekoľko týždňov celý svet s obavami i nádejami sleduje, čo sa deje v Sev. Afrike a na Blízkom Východe. Z Európy sa na tieto krajiny dívame ako na zaostalé a moslimské (hoci tam žijú i kresťania), pričom sa nám zdá, že islam a zaostalosť spolu súvisia. Napadlo ma, že sekulárny západný svet sa díva na tieto krajiny dosť podobne ako na katolícku cirkev. Vraj ani v týchto krajinách ani v cirkvi nie je zmysel pre demokraciu, preto v cirkvi i v moslimských krajinách sú na čele buď rôzni samovládcovia (diktátori) alebo náboženskí fanatici. Táto výčitka sa nám nemusí páčiť, ale oplatí sa ňou zaoberať. Situáciu v moslimských krajinách nechajme na odborníkov, stav nás, našej cirkvi, si však posúďme sami: Kto má moc v našej cirkvi a je vôbec nejaká moc v našej cirkvi?

Prv ako by sme si povedali, kto má moc, treba si odpovedať na otázku, o akú moc v cirkvi ide. Z médií a podľa výrokov niektorých cirkevných predstaviteľov vzniká občas dojem, akoby aj v cirkvi išlo len o moc peňazí, moc funkcií a pod. Zo Sv. Písma však dostávame inú odpoveď. Dnešné evanjelium hovorí jasne, že nemôžeme slúžiť Bohu i mamone (túžbe po majetku) a že v cirkvi má ísť o Božie kráľovstvo; to ostatné, nie že nepotrebujeme, ale pridá sa nám len v nadväznosti na to prvoradé, na starosť o Božie kráľovstvo. Apoštol Pavol v úvode 4. kap. Prvého listu Korinťanom píše, že on pokladá hlásateľov evanjelia za ľudí, ktorí sú služobníkmi Krista a správcami Božích tajomstiev. Správca nie je majiteľ, jeho úlohou je slúžiť svojmu pánovi. Pavol ako svojho pána spomína toho, kto „osvetlí, čo je skryté, a vyjaví úmysly sŕdc“.

Pavol tým pánom myslí Ježiša Krista, Bohom vzkrieseného a povýšeného, skrze ktorého Boh zjavil, čo nás v živote nesie a zachraňuje. Tomuto Pánovi ako jedinému apoštol priznáva moc nad sebou. Ide totiž o moc, ktorá človeka nedrží v strachu, ale pozdvihuje ho, oslobodzuje a zachraňuje. Zachraňuje ho zvnútra, preto apoštol píše, že sa osvetlí to, čo je skryté, čo je v ľudskom srdci (svedomí). Pavol vyčíta korintským kresťanom, že viacerí z nich to nepochopili a hádajú sa, pod koho moc a vplyv majú patriť, že sa sporia o to, kto je lepší apoštol: Pavol, Peter, Apolo..? Nie, odpovedá Pavol, my sme len správcami, a úlohou správcu je byť verný svojmu pánovi. Pavol je proti tomu, aby niektorý apoštol (biskup, kňaz) mal moc nad ostatnými a ľudia sa na neho viazali ako na jedinú autoritu, ale odmieta aj demokraciu, ako sa dnes chápe, kde každý každého môže súdiť, teda bez úcty kritizovať alebo naopak bez rozumu obdivovať. Preto Pavol píše: Nenechám sa nikým súdiť, iba Bohom.

Ak je teda v cirkvi moc, je to moc zjavená skrze Ježiša. Je to moc, ktorá sa zjaví v našom vnútri, v našom vedomí a svedomí ako dar, ako zachraňujúca láska, ktorej sa nám nezaslúžene dostalo. Pavol o tejto moci hovorí ako o Božích tajomstvách a dodáva, že sa pokladá za ich správcu. Tými tajomstvami (gr. mystériá, lat. sakramenta) zväčša myslíme sviatosti cirkvi, ale apoštol myslel na všetko to, čo sa deje s človekom, keď Boh naozaj vstúpi do nášho života. Myslel na skúsenosť oslovenia Božím slovom i skúsenosť s premieňajúcou Božou láskou. Myslel na skúsenosť nových vzťahov, ktoré si človek vytvára, keď uverí, že v Ježišovi koná Boh. Myslel na to všetko, čo človeku umožňuje, aby sa aj po zbabranom živote nadýchol a začal nanovo a lepšie. Toto všetko je pre Pavla Božie tajomstvo, ktorého správcom chce byť.

Teológ Karl Rahner raz prirovnal cirkev k šachovému spolku. Predseda takého spolku môže, ale nemusí byť najlepší šachista; má byť však dobrým správcom spolku. Má uznávať, že nie funkcionári, ale najlepší hráči dávajú spolku dôvod na existenciu, že oni svojou hrou priťahujú ďalších záujemcov a robia spolku dobré meno. Podobne v cirkvi ten, kto dáva skúsiť Boha a jeho lásku, kto priťahuje ľudí a robí cirkvi dobré meno, nemusí byť biskup alebo farár, ale každý obetavý a svätý kresťan. Biskup či farár ho však má podporovať, to je to spravovanie Božích tajomstiev – umožniť Bohu konať v jeho svedkoch a svätých. Tam, kde sa to darí, nepanuje svojvôľa ani fanatizmus. Tam, kde sa to darí, pôsobí Boh a rastú slobodní, múdri, zodpovední a svätí ľudia. A my ako cirkev sme tu práve preto – nie aby sme Bohu zacláňali, ale naopak, aby sme odcláňali, osvetľovali a napomáhali Božie konanie, jeho svätú moc.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 30 x


Top