» články » detail článku

1. pôstna nedeľa (A)

Rim 5,12-19 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

13.3.2011, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Azda každý človek sa zaoberá predovšetkým praktickými záležitosťami a len občas filozofuje nad životom. To však neznamená, že filozofovanie nepotrebujeme. Potrebujeme ho najmä vtedy, keď sa stane niečo zlé. Vtedy sa asi najviac pýtame, najviac premýšľame, prečo sa niečo stalo, prečo je niekto zlý, prípadne, čo je v pozadí, čo je koreňom udalosti či danej veci.

Biblické čítania na Prvú pôstnu nedeľu sú výslovne odrazom takéhoto premýšľania, takéhoto pýtania sa na celkový zdar alebo zmar ľudského života. Keď sa stane niečo zlé, je to len náhoda, je to chyba v ľudskom „software“, alebo je to naše vedomé a dobrovoľné zlyhanie? Alebo je za tým všetkým zlým, čo sa udeje, sám diabol? V Biblii na tieto otázky nájdeme odpovede, ktoré majú niekedy až rozprávkovú (mytologickú) podobu: V raji sa objaví had, zvedie ženu a žena zvedie na hriech muža... (Gn 3,1-6). Za Ježišom príde diabol, navádza ho, pokúša, ba s ním chodí hore-dolu... (Mt 4,1-11). Literárna podoba týchto príbehov je mytologická, temer rozprávková, obsah sa nás však dotýka: Môžeš spoznať, čo je dobré a čo zlé. Môžeš podľahnúť, ale môžeš i zvíťaziť. Apoštol Pavol to zhrnul v liste Rimanom: Ako previnenie jedného prinieslo odsúdenie všetkým ľuďom, tak spravodlivosť jedného priniesla všetkým ľuďom ospravedlnenie a život (Rim 5,18).

V starých predkresťanských mýtoch sú odpovede na príčinu niečoho zlého jednoduché: Bohom sa tak zachcelo... Preto sa pohania pokúšali to zlé aspoň nejako oslabiť obetami bohom, prípadne skúšali nazrieť do budúceho osudu pomocou veštenia. Od človeka sa však nečakalo, že môže niečo naozaj urobiť. V ranokresťanských časoch jestvovala skupina ľudí, ktorým hovoríme stoici. Títo ľudia si kládli za úlohu uprostred zlého aspoň mužne (stoicky) obstáť. Najznámejší z nich filozof Seneca si napokon podrezal žily. Ako vojak po stratenom boji, ktorý si sám vezme život, ale môže si povedať: Nedostali ma. V Biblii je zlo zvláštne, tajomné, priplazí sa ako had, ale nie je to žiaden osud. Ježiša pokúša diabol, ale nie je to žiaden osud. Je možné podľahnúť ako Eva a Adam, je možné zvíťaziť ako Ježiš. Samozrejme, je tu podmienka: Poslúchať Boha. Napokon, prečo by človek Boha neposlúchal? Kniha Genezis pozná jeden taký dôvod: Že človek chce byť sám ako Boh. To, čo nezvládol Adam s Evou, zvláda Ježiš. Nechce byť ako Boh, ale pokušiteľovi odpovedá: „Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť.“ (Mt 4,10) Takto podľa Biblie všetko zlé súvisí s tým, že človek chce byť ako Boh, a naopak všetko dobré s tým, že Boha uznáva nad sebou, že ho chce počúvať a jemu slúžiť.

Ako Pavol prišiel na to, že previnením jedného všetci sme odsúdení a spravodlivosťou jedného sme všetci zachránení? Pavol sa touto témou osobitne zaoberal v liste Rimanom, ktorý napísal v zime r. 57/58. Svoj list písal kresťanskej obci, ktorá vznikla v Ríme ešte pred r. 50. Po tom, ako sa židia v Ríme rozhádali kvôli Ježišovi a cisár Claudius kvôli týmto sporom židov z Ríma vyhnal, kresťanskú obec v Ríme o desať rokov neskôr tvorili najmä bývalí pohania, ale otázka sporu pretrvávala: Čo nás ľudí vlastne zachraňuje? Pohanský osud alebo židovský Zákon? Pavlova odpoveď znela: Vydarený život nie je ako výhra v lotérii osudu, ale nezachráni ťa ani poslušnosť (Mojžišovmu) Zákonu. Zachraňuje ťa viera, teda vzťah k Bohu cez Ježiša. Viera je dar, je z milosti, je z lásky. Ak toto objavíš, nebudeš si už zúfať ani bojovať o svoju česť ako opustený vojak, ale ideš životom motivovaný vierou, že si sprevádzaný, či priam nesený Bohom.

Jestvuje také malé rozprávanie, vyjadrujúce podstatu kresťanského chápania ľudskej záchrany. Človek sa dostavil po smrti na Boží súd a Boh mu spätne ukázal jeho životnú cestu. A človek sa díval na film svojho života a vedľa odtlačkov svojich nôh si všimol aj iné stopy. Koho sú to stopy, kto to kráčal vedľa mňa?, pýtal sa človek. Boh mu odpovedal: Vedľa teba kráčal životom môj syn Ježiš. Človek si všimol, že na niektorých miestach sa tá druhá stopa stratila, preto sa spýtal: Čo to znamená, tuná ma azda Ježiš opustil? Nie, odpovedal mu Boh. To boli situácie, keď ti bolo najťažšie. Vtedy ťa niesol na rukách.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 5 x