Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
Homília - 2. veľkonočná nedeľa (A)
1 Pt 1,3-9 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)
1. 5. 2011, nedeľa
Autor: Karol Moravčík
V ostatných desaťročiach sa čoraz častejšie hovorí o našej spoločnosti, že sme konzumná alebo zážitková spoločnosť. Starší ľudia si pamätajú, že pre nich bolo dôležité vedomie povinnosti, nie „užiť si“. Dnes sa zdá, že určujúce je práve užiť si, mať zážitok. A práve podľa toho, čo je určujúce, čo nás pohýna k činu, hodnotí sa spoločnosť i konanie jednotlivca. Môže to byť vedomie povinnosti, môže to byť vidina zážitku. Pre ktorú možnosť sa rozhodneme? Mňa neoslovuje ani prvá, ani druhá možnosť; nechcel by som niečo robiť len z povinnosti, a už vôbec nechcem žiť len pre krátkodobé zážitky.
Počas veľkonočných nedieľ budeme čítať zo Sv. Písma úryvky z Prvého listu apoštola Petra. V úvode tohto listu apoštol píše o dôvodoch, ktoré vedú kresťana k tomu, aby sa v ňom spojili dve také rozdielne schopnosti, ako je schopnosť radovať sa a schopnosť obstáť v skúškach. Apoštol dôvodí, že tieto schopnosti pochádzajú z viery, že Boh nás Ježišovým vzkriesením znovuzrodil, nanovo naštartoval, a to pre také chápanie a prežívanie života, v ktorom sa cítime celostne Bohom prijatí, milovaní a zachránení. Apoštol výslovne hovorí o radosti, priam žiarivej radosti, ktorej sa nám dostáva aj napriek skúškam. Z prepojenia radosti so skúškami vidíme, že sa tu vlastne spája čosi bežne nespojiteľné – zážitok a povinnosť. Spája sa tak, že zážitok nie je chvíľkovým ošiaľom, krátkodobým „nabitím si bateriek“, a povinnosť nie je ubíjajúcou otročinou.
List, ktorý sa v Novom zákone uvádza pod názvom Prvý Petrov, mohol napísať sám Peter niekedy r. 64, alebo neskôr niektorý jeho spolupracovník. V oboch prípadoch bol list napísaný na povzbudenie kresťanom, ktorí žili v malých spoločenstvách roztrúsení po rímskych provinciách Malej Ázie (dnešnom záp. Turecku). Išlo o kresťanov z pohanstva, ktorí pred svojím krstom boli súčasťou vtedajšej väčšinovej spoločnosti a mentality, a po krste sa odrazu ocitli v pozícii menšiny, navyše takej, ktorá je vystavená skúškam čiže odcudzovaniu svojho okolia, prípadne aj prenasledovaniu zo strany úradov. Asi si nevieme celkom predstaviť, čo viedlo niektorých dospelých ľudí tej doby k tomu, aby sa dali pokrstiť. Určite nemohlo ísť o vedomie povinnosti a nemohlo ísť ani o zážitok v zmysle chvíľkového nadšenia. Mať dnes z niečoho zážitok – to je pre ľudí chvíľkové uvoľnenie na zábave, pri športe, alebo aj na nejakom náboženskom podujatí, ale viera, ktorá viedla vtedajších pohanov ku krstu, zakladala takú zmenu, pre ktorú vtedajší kresťania nenašli lepšie pomenovanie ako znovuzrodenie, nové narodenie, nanovo stať sa človekom... Viera, ktorá spôsobovala takúto zmenu, pochádzala – ako píše apoštol – zo vzkriesenia Ježiša Krista. Nešlo o teoretickú otázku, či naozaj Ježiš vstal z mŕtvych, ale o praktickú skúsenosť, že prostredníctvom vzájomného dosvedčovania kresťanov, že Ježiš je vzkriesený, žijúci u Boha, vstupuje tento vzkriesený Ježiš do života ľudí a mení ich.
Rozdiel medzi zážitkom z nejakého podnetu a žitím z viery je asi taký, ako medzi dievčaťom na jednu noc a milujúcou manželkou na celý život. Taká manželka (manžel) nie je povinnosť (kto by to mohol nariadiť?), ani chvíľkový zážitok. Vstúpi ti do života z viery, presvedčenia, že je to ten pravý, pravá; nie lacnej, ale preskúšanej viery. Radosť sa overuje v skúškach, povedal apoštol. Dnešné evanjelium to vyjadruje ako túžbu „vložiť prst do rán po klincoch“ (Jn 20,25). Viera sa rodí z tejto túžby a z odpovede Boha na ňu. Je takáto viera aj v nás? Je ona tým motorom, ktorý nás hýbe, motivuje, určuje? Alebo nás nabudí len vedomie povinnosti, ktorú si už ani nevieme odôvodniť, prípadne dnes módne vyhľadávanie zážitkov? Dnes, včera a predvčerom sme mohli prostredníctvom televízie vidieť davy ľudí, ktorí veľa obetovali, aby mali zážitok. Množstvo ľudí sa zišlo v Londýne, aby aspoň z diaľky zhliadli kráľovské novomanželské šťastie, a o deň neskôr sa veľké davy ľudí zišli v Ríme, aby zhliadli vyhlásenie bývalého pápeža Jána Pavla II. za blahoslaveného. Je takéto hľadanie zážitkov zlé? Neviem, ale obávam sa, že áno, ak by ľuďom stačilo zaujať iba pozíciu fanúšikov a divákov. Zvlášť pre veriacich kresťanov musí platiť – kým na koncerte obľúbenej speváckej hviezdy je normálne, aby sme obdivovali talent robiť šou a bavili sa, na náboženskom stretnutí je morálne dovolené len jedno: Neobdivovať, ale nasledovať čiže meniť sa. Meniť sa tak, aby sme vstúpili na pozíciu obdivovaného, stali sa partnerom obdivovaného. To je napokon zmysel Ježišových slov: Prijmite Ducha Svätého (Jn 20,22).
Naozaj platí: Buď mi pápež alebo kňaz pomohol, alebo ty ako môj brat, moja sestra vo viere, ste mi pomohli stať sa bratom Ježišovým a účastníkom jeho vzkrieseného života, alebo sa neudialo nič. Lebo pred Bohom i v zmysle našej túžby hodnotne žiť nejde o to, aby sme boli divákmi a fanúšikmi niekoho, ale partnermi a svedkami Kristovými, ide o naše znovuzrodenie, reštart do života, do pozície slobodných bratov a sestier v Kristovi. To nech je našou túžbou, v tom si navzájom pomáhajme a povzbudzujme sa!