» články » detail článku

Homília - 5. veľkonočná nedeľa

1 Pt 2,1-10 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

22.5.2011, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Ak by sme chceli nejakému záujemcovi vysvetliť, čo je kresťanstvo, čím by sme asi začali? Možno väčšina z nás by takého človeka vzala do kostola, rovno na nedeľnú omšu. Nakoľko by mu to pomohlo, môžeme len špekulovať. Málokoho z nás však napadne, že kresťanstvo pred dvomi tisícročiami nezačínalo v kostole, že ľudia sa kresťanmi stávali jednoducho medzi inými ľuďmi, takými, ktorí dokázali sprostredkovať celkom osobitnú skúsenosť prijatia, pochopenia, obohatenia.

Naše kresťanské náboženstvo (cirkev) máme vo svojich predstavách úzko spojené s pevnou stavbou, pevným stabilným miestom. Zvádza nás k tomu asi kostol, stavba, do ktorej chodievame na rôzne slávenia. Keď dnes čítame pokračovanie z Prvého listu apoštola Petra, akoby nám túto predstavu odobroval aj apoštol. O Kristovi píše ako o kameni a o veriacich kresťanoch ako o kameňoch alebo dome, ktorý treba budovať. Apoštol použil tento obraz, ale treba si všimnúť, že nehovorí o kameňoch, ale o ľuďoch, preto aj dodal prívlastok: Kristus – živý kameň, kresťania – živé kamene.

Pre nás je normálne, že chodíme do kostola, ale pôvodná kresťanská tradícia nezdôrazňovala chodenie do kostola, ale skôr „byť kostolom“. Apoštol použil aj iné prirovnania: byť kráľovským kňazstvom, svätým národom, vyvoleným rodom. Znie to priam nezrozumiteľne vznešene, ale treba si predstaviť ľudí, ktorým apoštol písal, treba si uvedomiť, z akých sociálnych pomerov títo ľudia pochádzali. Zväčša to boli bývalí pohania, chudobní ľudia, otroci... Vtedajší ľudia, samozrejme, takisto ako dnes delili sa podľa majetku, národnosti, pohlavia a pod. Okrem toho veľa znamenalo mať rímske občianstvo (ako dnes pre človeka zo Severnej Afriky získať pas či aspoň pracovné vízum do EÚ). Veľa mohol človek získať aj náboženstvom. Ale nie hocijakým. Vtedajší pohania sa síce k bohom modlili, ale nie preto, aby si s nimi porozumeli. Modlili sa a obetovali len preto, aby bohov takpovediac podplatili. Ich náboženskú pozíciu vyjadrovalo aj to, že do chrámu nevstupovali. Ako ktosi povedal: Pohanské chrámy neboli pre ľudí, ale pre bohov. A občas pre kňazov, ktorí pred oltárom božstva prinášali obetu alebo veštili. Obrazy, ktoré použil apoštol, sa dajú porozumieť ako opozícia k týmto skúsenostiam. Samotný obraz kameňa nemá nič spoločné so stavbou, ktorá by bola taká pevná, že ňou nič nepohne. Apoštol prevzal obraz kameňa zo Starého zákona, kde sa tento obraz používal pre človeka, ktorého si ľudia nevážia, ale o ktorom sa ukáže, že Boh z neho urobil svorník, uholný kameň, teda spojivo medzi ľuďmi, i akúsi skúšku – „kameň úrazu“. V starej hebrejčine sa vraj kameň povedal „äbän“ a syn „ben“. Pre kresťanov prvého obdobia to bol veľmi silný odkaz na Ježiša. Odhodený kameň, ktorý Boh pozdvihol, je Ježiš, Boží syn. Cez neho všetci donedávna odkopnutí, ničí, nie sú už vonku, ale vnútri. Vo vnútri chrámu, lebo oni sú chrám! Apoštol volá: Vy ste kňazi a aj občania, a to omnoho lepšej ríše, ako je rímska! Vy ste svätý národ, už nielen židia, ale aj vy, čo ste boli ničím, ste ľudom Božím. Vy, ktorých nik nemal rád, ste sa dožili milosrdnej lásky (1 Pt 2,10).

Cítime už lepšie, o čo tu ide? Uvedomujeme si, o čo v kresťanstve ide? Chápeme, prečo by sme nemali napr. vravieť, že idem do kostola, ale že idem medzi svojich, s ktorými som kostolom i kňazom, obetou i darujúcou sa láskou? Kto do tohto pochopenia nedorástol, zostáva ešte stále vonku ako tí pohania pred chrámom, kam nemali právo vstúpiť. Pre mňa je cenné, ako apoštol a celé pôvodné kresťanstvo nedelilo kresťanov na kňazov a ostatných, ale ako zdôrazňovalo to základné: Spolu ste kňazstvo, národ a ľud; vy, čo ste boli ničím, vďaka Kristovi stali sa ľudom Božím. Občas pri bohoslužbe spievame piesne, ktorým sa hovorí „piesne z Taizé“. Tieto piesne sa dnes spievajú v Európe i Afrike, Ázii i Amerike. Je to zvláštne, ešte nedávno Taizé bolo nič, len jedna zapadnutá dedina vo Francúzsku. Do tejto dediny počas vojny prišiel Roger Schutz, človek, ktorý nebol kňaz ani katolík. Nevedel, čo bude robiť, ale kúpil tam starý dom. Podnetom nebola výhodná cena, ale vraj slová jednej starej ženy, ktorá mu povedala: „Zostaňte tu s nami. My sme tu tak veľmi opustení.“ A on zostal a v rozbitej povojnovej Európe sa z tej malej dediny rozhodol niečo robiť pre zblíženie ľudí, najmä kresťanov. Nerobil nič zvláštne, len čestne žil, pracoval a modlil sa s ľuďmi z rôznych cirkví. Postupne za ním začali chodiť ľudia, zvlášť mladí, ktorí sa od neho chceli naučiť modlitbe, láske, životu pre iných. Z malej veci vzniklo úžasné dielo, ku ktorému sa dnes hlásia milióny. Nevznikla nová cirkev, ale kresťania, ktorí sa majú radi. Ktorýsi pápež vraj povedal: To, čím by sa mala stať naša cirkev, o čom snívame, nájdete v súčasnosti len na jednom mieste na zemi – v Taizé.

Áno, kresťanmi sa nestávame chodením do kostola, ale tým, že my sa staneme kostolom, my sa staneme národom Božím. Murovaný kostol vznikne len ako pomôcka, ako strecha nad miestom stretávania. Dôležité je, čo je vo vnútri, kto je vo vnútri, čo je v nás spoločne.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 347 x


Top