» články » detail článku

Homília - 2. adventná nedeľa (B)

Mk 1, 1-8 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

7.12.2008, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


V čase môjho detstva (a ešte veľmi dlho potom) sa na Vianoce o Ježišovi nehovorilo. Presnejšie, nehovorilo sa na verejnosti, teda v škole, na ulici a v médiách. Zo známych politických dôvodov sa nehovorilo ani o náboženstve, viere a kresťanských tradíciách. V súčasnosti sa opäť o Ježišovi (Ježiškovi) v súvise s Vianocami hovorí. Na uliciach znejú koledy a anjeli lietajú aj na obrazoch z reklamy. Médiá prenášajú priame prenosy z cirkevných bohoslužieb. Advent je v povedomí ľudí opäť prípravou na Vianoce ako na sviatok Ježišovho narodenia. Predsa som z našej podoby adventu a Vianoc dosť nesvoj. Naše prežívanie týchto udalostí zdá sa mi veľmi vzdialené tomu, čo poznáme z Biblie.

V evanjeliu a ďalších biblických textoch totiž nečítame o pripravenosti na nejaký sviatok, ale na Pánov príchod. Pánom sa myslí Boh ako Pán sveta a ľudských dejín, ktorý má takým významným spôsobom zasiahnuť do chodu svetských udalostí, že povedané s prorokom: „Skončí sa naše otroctvo...“, alebo povedané s apoštolom Petrom: „Nebesia sa s rachotom pominú a živly sa páľavou rozplynú.“ Ján Krstiteľ, Ježišov predchodca, hovoril o tom, čo má prísť ako o čase krstenia Duchom Svätým, teda o prečistení, premenení samotnou Božou silou. Za týmito vyjadreniami bola veľká nespokojnosť so svetom, či už v politickom, morálnom alebo existenciálnom zmysle. Ale nielen nespokojnosť! Ešte väčšia bola dôvera, že to, čo je zlé, skončí, že zlý svet sa pominie a že veriaci ľudia sú tí, ktorí v spolupráci s Bohom tieto pozitívne zmeny uskutočnia.

Nespokojnosť v politickom zmysle nachádzame v slovách prorokov všade tam, kde popisujú nespravodlivosť vo svete, zavinené rozdiely medzi bohatými a chudobnými alebo úpadok židovského ľudu počas babylonského zajatia. Zvolanie „pripravte cestu Pánovi“, ktoré poznáme z evanjelia a našich adventných modlitieb, bolo pôvodne radostnou výzvou, ktorá oznamovala oslobodenie z babylonského otroctva a súčasne podnecovala k spolupráci s Bohom na tomto oslobodení. Ján Krstiteľ toto zvolanie použil najmä v morálnom význame, keď ľudí vyzýval, aby sa neuspokojili s formálnou nábožnosťou, ale priznali si svoje hriechy. Toto priznanie malo ľudí zreálniť a uskromniť, a tak ich pripraviť na krst Duchom Svätým. Reč o Duchu, o premene človeka krstom Duchom Svätým, by však zostala nezrozumiteľná, ak by nebola odpoveďou nielen na nespokojnosť politickú a morálnu, ale aj existenciálnu. Tým myslím na túžbu po riešení našej ľudskej existencie, našej ľudskosti – s vedomím o jej hraniciach, ktoré tvorí naša smrteľnosť a hriešnosť.

Hovorieva sa, že „hrešiť je ľudské“, ale platí aj to, že slovo ľudskosť sa v našej kultúre prekrýva so slovom dobrota, obetavosť a láska. Zvolanie, aby sme „pripravili cestu Pánovi“, preto v našej kresťanskej viere nie je len výzvou, aby sme si priznali hriechy a oľutovali ich, ale omnoho viac je výzvou k tvorbe takej ľudskosti, ktorú kresťanstvo odpradávna označuje titulmi: syn Boží, dcéra Božia, brat, sestra v Kristovi... Kto si vytvára takúto ľudskosť, nie je potom predovšetkým mužom alebo ženou, nie je v prvom rade Maďarom alebo Slovákom, nie je majiteľom alebo zamestnancom, chorým alebo zdravým, starým alebo mladým, ale človekom v Kristovi. Ak sa v advente hovorí o pokání, ak k pokániu patrí spytovanie svedomia a vyznanie hriechov, majme na pamäti, že tým prvým hriechom nikdy nie je klamstvo, ani smilné myšlienky, ani závisť, hnev či lenivosť, ale neochota popracovať na svojej ľudskosti. Ak na svojej ľudskosti nepracujeme, zostávame podriadení a zaradení, či už biologicky, sociálne alebo existenciálne. V takom prípade o našom osude rozhodujú hormóny, politici, choroby a smrť. Ale nie my. Ak chceme o sebe rozhodovať my sami, popracujme vedome na svojej ľudskosti.

Jeden francúzsky filozof povedal: „Existujeme pred tvárou I(i)ného.“ Zdá sa, že tým myslel Boha i človeka. Ak si z tohto pohľadu spytujeme svedomie, potom z toho vyplývajú otázky: Čo si o mne myslia moji rodičia, deti, moja žena (môj muž), čo si myslím o sebe ja sám, čo si o mne myslí Boh..? Nebojme sa, prijmime tieto otázky i odpovede. Lebo ak si kladieme takéto otázky, nie sme vedľa, ale sme priamo tam, kde bol Ján Krstiteľ, proroci a Kristus.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 641 x