» články » detail článku

Homília - Turíce

1 Kor 12,1-13 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

13.6.2011, pondelok

Autor: Karol Moravčík


Nedávno som počul o troch podmienkach, ktoré musia byť splnené, aby sa nejaká dobrá vec podarila. Sú to: zdravý rozum, možnosť slobodného rozhodovania sa a nadšenie. Namiesto prvej podmienky by sme mohli spomenúť vedu a racionalitu. Vieme, že moderný svet si dosť zakladal na svojej vedeckosti. A podnes sa pokladá za jednu z najlepších investícií investícia do vzdelania. Namiesto druhej podmienky by sme mohli myslieť na demokraciu. Nie je to náhoda, že za najrozvinutejšie krajiny vo svete sa pokladajú krajiny s tzv. liberálnou demokraciou (kde sú slobodné voľby, nezávislé súdy a pod). Zostáva nám tretia podmienka – nadšenie. A vraj práve s nadšením máme v súčasnosti najväčší problém. Vskutku, málokedy v minulosti sa toľko ľudí vzdelávalo na rôznych typoch škôl ako v súčasnosti, málokedy boli ľudia takí voľní od tlaku štátu, cirkví či rodinných tradícií ako dnes, ale zároveň aj málokedy boli také časy, aby si ľudia kvôli nadšeniu museli najprv „niečo“ vypiť, pichnúť, nasať, húliť či nainhalovať ako dnes.

Predsa, dnešný sviatok Zoslania Ducha Svätého oslavuje nadšenie. Nadšenie, oduševnenie či cudzím slovom inšpirácia, sa prejavuje ako často nečakaný príval radosti, sily, vytrvalosti, ochoty zápasiť a nevzdávať sa. Tiež ako prejav múdrosti, ktorá až iskrí, alebo slobody, ktorá sa dá priam dýchať. Jednoducho, ide o kvalitu, ktorá nie je bežná, kvalitu, kde obyčajná rozumnosť a slobodnosť konania nestačí. Apoštol Pavol v tejto súvislosti hovoril o daroch Ducha. Duchom (Božím) myslel Boha samého, ktorý pôsobí v ľuďoch a prejavuje sa rôznym spôsobom. V korintskej cirkvi, ktorej Pavol napísal niekoľko listov, sa tieto dary Božieho Ducha prejavili ako schopnosť múdro hovoriť, silno veriť, niečo od koreňa skúmať, ale aj liečiť, vykladať dobu a budúcnosť, jasne rozlišovať dobré od zlého i upadať do eufórie a extázy. Apoštol zdôrazňoval, že v týchto rôznych schopnostiach kresťania nemajú súťažiť, ale dopĺňať sa, navzájom si slúžiť, lebo všetky tieto schopnosti sú prejavom jedného Boha.

Prečo Pavol hovoril o daroch Ducha korintským kresťanom? Chcel týchto ľudí, čo ešte nedávno boli „nevedomými“ pohanmi alebo „vedomými“, lež súčasne úzkostlivými židmi, upozorniť na rozdiel medzi predchádzajúcim a aktuálnym spôsobom ich života. Chcel im pripomenúť ich starú skúsenosť: Kým ste boli pohanmi, vládol nad vami Osud, kým ste boli židmi, tak zasa Zákon. Oboje vyznievalo ako ten povestný Damoklov meč, keď sa len čaká, kedy sa ten meč spustí a niekto príde o hlavu. Ľudia tu neboli tvorcami svojho životného príbehu. Nová kresťanská skúsenosť však bola iná: Žiaden Osud, žiaden Zákon, ale dary Ducha. Dary, schopnosti, ktoré ľuďom rozviazali jazyk, otvorili myseľ a uvoľnili nové zaujímavé sily. Pavol upozorňuje: To všetko ste dostali nie na predvádzanie sa, ale na vzájomnú službu, lebo tvoríte v Kristovi jedno telo, jeden organizmus.

Náš dnešný svet sa veľmi neodvoláva na Božie dary a keď spomína „dar od Boha“, myslí tým zväčša nejaký mimoriadny športový alebo umelecký talent, ktorý sa prejaví aj bez veľkého cvičenia či tréningu. Z takýchto schopností sa, zaiste, patrí tešiť, ale treba byť vnímavý najmä na množstvo obyčajnejších schopností – od schopnosti niečomu sa vyučiť až po schopnosť priateliť sa. Nič nie je samozrejmé. Pri udeľovaní sv. birmovania modlí sa biskup alebo kňaz za takéto základnejšie dary: Za dar múdrosti, rozumu, rady, sily, poznania, nábožnosti a úcty voči Bohu. Takto označené dary sa dosť podobajú a prelínajú, ale zároveň to svedčí o tom, že v kresťanstve ide naozaj najmä o kombináciu rozumnosti, slobody a nadšenia čiže lásky. Len v tejto kombinácii dostáva život svoju pravú farbu, chuť a vôňu.

„Pozri sa, ako príšerne vyzerajú belosi“, povedal istý indiánsky náčelník z Nového Mexika psychológovi a filozofovi Carlovi Gustavovi Jungovi, ktorý v prvej polovici 20. st. robil výskum medzi tzv. prírodnými národmi USA. „Ich pery sú tenké, ich nosy špicaté, ich tváre zbrázdené vráskami. Ich oči hľadia upreto, stále niečo hľadajú. Čo hľadajú? Belosi stále niečo chcú, sú nepokojní. Nevieme, čo chcú. Nechápeme ich. Domnievame sa, že sú pomätení.“ C. G. Jung sa náčelníka spýtal, prečo si to myslí, a on mu odpovedal: „Oni hovoria, že myslia hlavou. Ale my myslíme tu“, povedal, a ukázal na svoje srdce. Jung spomínal, že pri stretnutí s týmto náčelníkom si po prvý raz uvedomil, aký je skutočný stav našej civilizácie.

Je to stále naša civilizácia, náš kultúrny priestor, v ktorom sa dal do popredia rozum a sloboda, ale často bez srdca, bez úcty; biblicky povedané „bez Ducha“. Napraviť to nemôže hocičo a hocikto; nemôže to byť ani hocijaké kresťanstvo, len to a také, ktoré nanovo prepojí rozum, slobodu a nadšenie čiže lásku, srdce, Ducha.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 409 x