» články » detail článku

Poklona a meditácia za obnovu cirkvi

október 2011

7.10.2011, piatok

Autor: Karol Moravčík


1. Po sv. omši pieseň na poklonu z JKS, otvorenie svätostánku, kadidlo, úvodné slovo na kľačadle
Od prvého piatku v auguste pripravujem meditácie o obnove cirkvi podľa knihy Eugena Bisera: Vyznanie viery a Otčenáš. E. Biser je významný katolícky teológ, jeho kniha vyšla po prvý raz r. 1993, po slovensky r. 2007. E. Biserovi ide o to, aby sme vyznanie viery nechápali ako recitovanie náuky (článkov viery), ale ako rozhovor viery, a Otčenáš nie v prvom rade ako prejav úcty, ale ako odpoveď opätovanej lásky. V druhej meditácii sme uvažovali nad tým, čo kresťanská viera vlastne je: Zázrak podanej ruky. Boh ju podáva v Ježišovi... Dnes prejdeme k Vyznaniu viery, ako ho správne chápať.

2. Úvodná modlitba
„Upierajme oči na Ježiša, pôvodcu a završovateľa našej viery“ (Hebr 12,2). Týmito slovami, Pane Ježišu, hovoril o tebe jeden z tvojich prvých učeníkov. Lebo ty si pôvodca, ty prvý si šiel cestou, ktorú dnes chápeme ako našu vieru, náš životný postoj. A ty si aj završovateľ, prvý si prešiel cieľom tejto cesty, keď cieľ nečakal na teba, ale v Bohu ti šiel v ústrety.
Ježišu, oslovil si aj nás, preto ideme tvojou cestou. Pozývaj nás k neustálej premene, aby sme aj my svoju cestu zavŕšili s tebou v Božej láske. Amen.

3. Chvíľa ticha

4. Meditácia (posadíme sa)
E. Biser, Vyznanie viery a Otčenáš (výber zo strán: 42-53 ).

+Podľa E. Bisera sme s Ježišom na ceste viery. Viera je cesta. Medzníkmi tejto cesty sú vety Vyznania viery (Verím v Boha). Málokto vie, že aj keď sa toto vyznanie nazýva „apoštolské“, v dnešnej podobe ho máme z nariadenia cisára Karola Veľkého (r. 800). Presne formulované vety viery sú však aj problém. Za tými vetami nemusí sa už vnímať viera ako dôvera (a láska).
+Predsa pôvod Vyznania je pekný, pochádza z rozhovoru pri krste. Kňaz sa pýtal: Čo veríš? A krstený odpovedal a pridal aj osobnú skúsenosť, ako k viere dospel. Tento rozhovor pri krste poukazuje na to, že veríme „my“ spolu, ale zároveň každý sám za seba. Vo Vyznaní viery okrem prvej a poslednej vety všetko sa týka Ježiša. Tak je kresťanská viera vlastne účasťou na jeho živote (je jeho nasledovaním). Keď porovnáme kresťanstvo so židovstvom a islamom, vidíme ten rozdiel: V židovstve sa Boh zjavuje v slove proroka (stadiaľ „Zákon“), v islame v texte Koránu. V kresťanstve však ide o zjavenie Boha v Ježišovi ako Synovi. Biser hovorí, že „Boh v Ježišovi vymenil svoju absolútnu slobodu (skrytosť) za slobodu ľudského osudu“.
+Kresťanstvo takto vyznáva, že len cez Ježiša sa naplno zjavuje Boh, čím však neberie slobodu iným v ich vlastnom náboženskom hľadaní. Žiaľ, máme aj takých katolíkov, ktorí si mýlia pevnosť vo viere s ideologickým kŕčom a podozrievajú každú novú myšlienku o viere. Niet však väčšieho rozporu ako medzi vierou, ktorú stále rozvíjame, do ktorej sa stále hlbšie nechávame vťahovať, a vierou ako presnými poučkami, ktoré sa nesmú vysvetľovať nanovo. Jednotu viery možno zachovať podľa II. vatikánskeho koncilu jedine porozumením a láskou, nie zlobou a výčitkami.
+Iste, aj dnes je vo svete veľa nenávisti voči viere a kresťanstvu. Podľa Bisera však aj popieranie viere pomáha. V prospech viery svedčí naša túžba po definitívnom prijatí, zakotvení, domove. V novoveku sa veľmi rozvinula veda a filozofia. Voči otázke zmyslu však tieto oblasti zostali bezradné. Preto je potrebné, aby sme Božie zjavenie vnímali v súvise s poznávaním zmyslu ľudskej existencie. Kto hľadá tento zmysel, hľadá Boha. Aj od cirkvi preto menej čakáme poučenie a viac sprevádzanie na ceste nášho hľadania. V tomto sprevádzaní má hlavnú úlohu Ježiš. Kto stretne jeho, zažije silne túžbu po harmónii s Bohom. Aj preto v úvode Jánovho evanjelia nie je: Na počiatku bola pravda alebo láska, ale Slovo.
+Vo vetách viery sa treba vedieť orientovať podobne ako v dnešnej záplave informácií. Preto od koncilu hovorí cirkev o hierarchii právd. Viera nie je len poslúchanie, je našou tvorivou účasťou na Božom diele. Aj reč Písma nie je opisom faktov, ale zrodila sa na ceste viery.
+K. Rahner kedysi povedal: „Kresťan budúcnosti buď bude mystikom, alebo nebude vôbec.“ Teda buď bude tvorivým veriacim človekom, túžiacim porozumieť podstatu povedaného, vereného tak, že tým bude priam dýchať, alebo nebude veriacim. Pri tomto úsilí nás predchádza ten, kto stojí pri dverách nášho srdca a klope (Zjv 3,20). Chce ísť dnu, aby s nami mal účasť na hostine chápajúceho a milujúceho porozumenia.

5. Chvíľa ticha

6. Otázky:
+Ako chápem svoju vieru? Ako presné poučky alebo ako cestu? Ako monológ alebo dialóg? Je pre mňa viera cestou ako pre Ježiša a je jeho nasledovaním?
+ Idem cestou viery, aby som dal zmysel svojmu život alebo z iných dôvodov?
+Chápem vieru ako spoluprácu s Bohom na formovaní svojho života alebo žijem v strachu, že prídem o istoty, ktoré som sa kedysi naučil? Súdim iných, ak veria inak, namiesto toho, aby som im pomohol svojou skúsenosťou viery?

7. Záverečná modlitba
Pane Ježišu, ty aj dnes vstupuješ do nášho života, aby sme šli s tebou a našli zmysel pre svoj život. A niekedy nielen ideš s nami, ale si celkom blízko a klopeš na moje srdce, moju myseľ, aby si sa so mnou podelil o radosť lásky a porozumenia. Chcem byť otvorený, chcem byť pred tebou celkom slobodný, aby si ma mohol pohostiť a premeniť. Nech sa tak stane. Amen.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 4 x