» články » detail článku

Homília - 28. nedeľa cez rok (A)

Flp 4, 10-20 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

9.10.2011, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Včera sme mali v našej obci milú slávnosť: Pripomínalo sa 560. výročie prvej písomnej zmienky o našej obci. Dopoludnia nám rozprávali o našej obci historici, popoludní bol v našom kostole radostný koncert. Všetci, ktorí sme sa na programe zúčastnili, prežili sme vďačnosť za ľudí, ktorí nám našu obec kedysi vybudovali i za tých, ktorí ju rozvíjali, ako aj túžbu zodpovedne a spoločne ďalej sa starať o rozvoj našej obce.

Podobnú tému slávime aj dnes. Ako každý rok v októbri aj dnes sa chceme poďakovať za dary, ktoré dostávame cez Božiu prírodu a prácu poctivých ľudí. Toto poďakovanie vychádza z nášho vedomia, že nežijem sám, že nevystačím si sám, že som prepojený na iných, a preto chcem byť vďačný. Zhodou okolností dnes z evanjelia čítame Ježišovo rozprávanie o pozvaní na veľkú hostinu. Pozvaní prekvapili, keď na túto hostinu odmietli prísť. V príbehu sa naznačuje, že pozvanie neprijali, lebo si vystačili sami, zdalo sa im, že k životu nepotrebujú iných. Podľa Ježišovho príbehu, naopak, tí, ktorí pozvanie prijali, napriek svojim chybám vytvárajú Božie kráľovstvo. Berú totiž svet ako Boží dar, ako Bohom prestretý stôl, ktorý tu nie je len pre mňa a pre teba, ale je to stôl spoločný.

Takže na jednej strane je tu predstava „vystačím si sám“ a na druhej „potrebujeme sa navzájom“. Kedy v nás vznikne takáto predstava, že sa navzájom potrebujeme, a nie tá opačná, že druhých nepotrebujem? Možno si niekto myslí, že je to vec šťastnej povahy alebo dobrej výchovy. Nepopieram, aj to má na našom postoji svoj podiel. Rozhodujúce je však niečo iné: Ako nazeráme na svoj život, ako ho chápeme, a v tej súvislosti ako chápeme to, že si vystačím. Apoštol Pavol to naznačil v závere svojho Listu Filipanom. On nevraví, že si vystačí sám, ale vraví: Naučil som sa vystačiť s tým, čo mám. Všimnime si rozdiel: Nie sám, ale vystačím s tým, čo mám. Pavol spomína, že vie existovať hladný i sýty, žiť v skromnosti i hojnosti. V gréčtine používa slovo „autarkés“ (vystačím si). Tento pojem používali aj filozofi – stoici. Podnes pomenovaním stoik označujeme človeka, ktorého nevytočia žiadne problémy a ťažkosti. U Pavla je to však inak. On sa nechváli, že sa vytrénoval na stoika. On sa chváli, že si vystačí, lebo „všetko môže v Kristovi, ktorý ho posilňuje“.

Dajme si to do súvislosti s Ježišovým príbehom o pozvaní na hostinu. To pozvanie mohol odmietnuť uponáhľaný človek, možno sebec, možno stoik. Pavol však o sebe ako o kresťanovi (a to radí aj nám) hovorí inak. Neodmieta pozvanie na hostinu (hoci vystačí s tým, čo má), naopak! Náboženstvo, vzťah k Bohu, pre neho prestalo byť vďaka zjaveniu vzkrieseného Ježiša namáhavým výkonom a stalo sa mu pozvaním (mne nehodnému sa zjavil, mňa nehodného obdaroval!). Preto prijíma pozvanie na hostinu, teda do spoločenstva ľudí zjednotených obrazom, ktorý si o sebe utvorili vďaka Kristovi. Toto pozvanie nie je vždy pozvaním na hostinu ako s bohatým jedlom, je to najmä pozvanie na stretnutie s hosťom, teda s niekým, kto prichádza do nášho života ako nový a neznámy. A vzácnym hosťom sa nám stáva preto, že prináša skúsenosť takého bohatstva, ktoré je iné ako veci, majetok, peniaze. To je potom tá skúsenosť, vďaka ktorej sa viem aj uskromniť. V takomto pochopení Pavol ďakuje Filipanom za ich pomoc, ktorú mu po priateľovi poslali do väzenia v Efeze. Aby ho Filipania presne pochopili, píše, že sa z toho teší, ale nie jednoducho preto, že niečo dostal, ale preto, že keď sa Filipania podelili, tým najmä oni získali – zväčšila sa ich schopnosť milovať.

V knihe Afrických rozprávok som čítal príbeh o liečiteľovi, čo mal zázračné schopnosti. Nešťastným ľuďom vedel splniť ich želania: Človeku bez rúk zariadil, aby ruky dostal, holohlavému zasa, aby mu narástli vlasy. Chudobnému, aby mal dosť peňazí, a ďalšiemu podobne, aby mohol uživiť svoju rodinu. Po roku sa vybral navštíviť týchto ľudí, aby zistil, ako sa majú. Ten, čo získal ruky, priznal, že nič nerobí, a holohlavý si sťažoval, že má s vlasmi len starosti, lebo si ich musí česať a umývať. Tretí mal pekný dom, ale tak spyšnel, že ho doňho ani nevpustil. Len štvrtý ho milo privítal a pohostil. Prečo si milý k takému cudziemu človeku, ako som ja?, pýtal sa ho bylinkár. A ten muž odpovedal: Pred rokom prišiel do našej dediny jeden človek, ktorý ma zbavil mojej chudoby. A odvtedy pohostím každého, kto ku mne príde... Táto rozprávka podobne ako evanjelium hovorí o odovzdávaní skúsenosti vďačnosti. Mnohí toto pozvanie nevedia ani prijať ani odovzdať. My však chceme prijať a odovzdať a meniť náš svet na veľkú obec, spoločenstvo spolupráce a vďačnosti.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 9 x