» články » detail článku

Homília - 31. nedeľa cez rok (A)

1 Sol 2,7-13 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

30.10.2011, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Dnes z viacerých dôvodov myslím na to, ako vzniká, ako sa rozvíja a udržiava dobré ľudské spoločenstvo. Nejde mi o spoločenstvo, ktoré je spolu len preto, že ľudia sú navzájom príbuzní či bývajú na jednej ulici alebo sú občanmi toho istého štátu. Myslím na spoločenstvo, kde sme spolu preto, lebo máme spoločné ideály. Pravda, zasa nejde o lacné ideály, ale také, ktoré umožňujú dlhodobo rozumne a zmysluplne niečo tvoriť a obohacujúco žiť.

Jedným z dôvodov, prečo myslím na spoločenstvo, je dnešný pamätný deň posvätenia nášho kostola v Dev. N. Vsi. Prvýkrát bol náš kostol posvätený niekedy v r. 1560-1580, po príchode Chorvátov na územie našej obce. Druhýkrát po generálnej prestavbe 30. X. 1994. Kostoly staviame a udržiavame najmä preto, aby sme ľahšie vytvorili s Bohom i medzi nami navzájom spoločenstvo. Presnejšie povedané, aby sme sa v Bohu a cez neho stretli navzájom, aby sme cez počúvanie jeho dospeli k vzájomne obohacujúcemu spolužitiu. Na spoločenstvo myslím aj preto, že málokedy v dejinách bolo toľko prekážok (ako je tomu dnes), ktoré nám sťažujú v spoločenstve žiť. Sociológovia vravia, že spoločnosť sa masívne desolidarizuje. A napokon dôvod myslieť na spoločenstvo ponúka aj čítanie z Prvého listu Solúnčanom. Z neho sa viac dozvedáme, ako sa to mohlo stať, že napriek krátkemu pobytu Pavla v Solúne, vzniklo tam čoskoro životaschopné kresťanské spoločenstvo.

Motívom na napísanie listu boli pre Pavla dobré správy, ktoré prišli od solúnskych kresťanov. Pavol sa im chcel poďakovať. Aj to je jeden z predpokladov vzniku dobrého spoločenstva – nie oni ďakujú Pavlovi, ale Pavol im. Okrem iného apoštol ďakuje za to, že Solúnčania „prijali Božie slovo nie ako slovo ľudské, ale ako slovo Božie“. Tým nehovorí len to, že Boh je pôvodcom svojho slova, ale aj to, že si uvedomuje, ako Boh oslovil ľudí cez neho. To, čo Pavol hovoril a konal, nebolo predovšetkým jeho, Pavlovo konanie, ale Božie. Nebolo lepšieho dôkazu, že to tak naozaj bolo, ako ten, že Solúnčania Božie slovo prijali a osvojili si ho s radosťou, nezávisle na tom, ako dlho Pavol v ich meste pôsobil. Aby sme si to lepšie vedeli predstaviť, treba povedať, že v Pavlovej dobe bolo bežné, že tak ako nás dnes oslovujú rôzni myslitelia, politici, umelci cez médiá, vtedy takíto ľudia chodili z mesta do mesta a medzi nimi boli aj tzv. potulní filozofi. (Podobne učil známy Sokrates.) Mnohým z nich však nešlo o filozofiu (lásku k múdrosti), ale o zisk a osobnú prestíž. Aj preto, aby sa Pavol od takýchto zvestovateľov odlíšil, nesprával sa ako poučujúci, ani sa nedal hostiť, ani nezbieral na svoju misiu peniaze. Ale ako čítame v liste, vo dne v noci ťažko pracoval, aby si zarobil na živobytie. Vieme, že to nestačilo, a že mu pomáhali z Filíp. Tam, kde začínal, však pomoc neprijal, naopak, do ľudí investoval. A to až tak, že svoje konanie mohol prirovnať matke, čo dojčí svoje dieťa. „Chcel som byť medzi vami láskavý, ako keď matka kŕmi a láska svoje deti“ (1 Sol 2,7). Výsledkom nebolo spoločenstvo na ňom závislých ľudí, ale spoločenstvo dospelých kresťanov, schopných konať podobne ako on. Pavol sa totiž díval na ľudí ako na bratov a sestry v Kristovi, na partnerov v službe evanjeliu. To vysvetľuje, prečo spoločenstvá, ktoré založil, mohli čoskoro fungovať aj bez neho.

Ak chceme obnoviť našu cirkev, ak chceme, aby sme ako kresťania účinne pôsobili na dnešný svet, musíme si osvojiť podobný spôsob myslenia a konania. Nestáť nad ľuďmi ako zákonníci a farizeji, o ktorých hovorí Ježiš v dnešnom evanjeliu. Nehrať sa na učiteľov morálky a viery, nehrať sa na duchovných oteckov, ale byť pre ostatných naozaj bratom, kde najdôležitejší je ten, čo najviac poslúži. Len tak môže byť naša cirkev spoločenstvom vyznávaných ideálov. Ideálov, ktoré sú schopné meniť náš život súkromný i spoločenský. Ideálov, ktoré sú schopné spájať ľudí, a to až tak, že v mene týchto ideálov dokážeme veľa obetovať. V novinách som si všimol článok o nedávnom otvorení novej cesty z Nitry na Zlaté Moravce. Pri otvorení cesty politici strihali pásku a rečnili. A pozvali aj nitrianskeho biskupa, aby cestu pokropil svätenou vodou. Robí sa to tak, aj keď väčšina ľudí to už dnes berie buď ako prázdne gesto alebo čarovanie. Vieme si predstaviť Pavla v takejto úlohe? Ja si ho viem predstaviť skôr tak, žeby sa zamestnal na stavbe a popri robote by sa spriatelil s chlapmi a asi by niektorých „nalákal“ na evanjelium. Nemalo by to byť nič divné. Mnohí z mojej generácie vďačíme za svoju kresťanskú vieru okrem rodičov takým svedkom evanjelia (kňazom, rehoľníkom, aktívnym kresťanom), ktorí boli zamestnaní, mali rodiny, boli dokonca za svoju vieru vo väzení, a popritom žili obyčajný život neobyčajným spôsobom. A práve tým okolo seba vytvárali spoločenstvo vyznávaného ideálu v Kristovi.

Ak má niečo v našej dobe a našej cirkvi zmysel, tak je to práve toto: Budovať spoločenstvo dospelých kresťanov, stávať sa bratom a sestrou v Kristovi pre ľudí dnešnej doby, pre tých, ktorí to ocenia a potrebujú.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 386 x


Top