Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
Homília - 1. adventná nedeľa (B)
1 Kor 1,3-9 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)
27. 11. 2011, nedeľa
Autor: Karol Moravčík
Čím je človek starší, tým viac mu hrozí, že si tak zvykne na svoj spôsob života, že sa nepokúsi už nič zmeniť, nič začať, nikoho nového si už nevpustí do života. U mladých ľudí je opačné riziko. Môžu si vpustiť do života, do rozumu, do srdca hocičo a hocikoho. Problém u starých i mladých zdá sa mi pritom ten istý: Za množstvom vecí, ľudí a udalostí sa strácame, nedržíme si žiaden smer, blúdime ako bez mapy či navigácie. Čo je však takým usmernením, navigáciou pre život človeka? Kým sme boli malí, navigovali nás naši rodičia, neskôr učitelia, učiteľky; kto chodil do kostola, azda niečo prevzal aj od cirkevného spoločenstva; neskôr sme dali viac na priateľov, a celkove azda na tých, ktorí nás majú radi... Môžeme však to najdôležitejšie čakať len od druhých? Isteže nie. Sami musíme poznať a navigovať sa. Preto je pre nás také dôležité, čo veríme, čo nábožensky veríme, čo si vážime, čím sa necháme navigovať.
V advente máme viac ako inokedy prežiť, že náboženskou vierou sa cítime zaviazaní nie preto, že sa niečoho bojíme, ale preto, že sa na niečo tešíme. Presnejšie, že sa tešíme na toho, kto dáva smer môjmu životu. Keď apoštol Pavol začal písať svoj 1. list Korinťanom, vyslovil hneď na úvod, čo verí: Je to Boh milosti čiže lásky (bola to novota oproti poňatiu Boha medzi pohanmi i židmi) a súčasne Boh, ktorý nám svoju lásku dáva v Ježišovi Kristovi. V ňom sme podľa apoštola obohatení všetkým poznaním (ním sme navigovaní). Vďaka nemu nechýba kresťanom žiaden dar milosti (schopnosti od Boha, oslovenie, sila Božia), pričom kresťania žijú svoju vieru tým, že žijú v očakávaní zjavenia Ježiša Krista.
Čo znamená toto očakávanie? Problém je, že my, kresťania, sme si toto očakávanie už dávnejšie zahmlili a v ostatných desaťročiach aj zdetinštili. Advent (príchod) Ježiša Krista sme odsunuli do nedohľadna (koniec sveta) a pre deti sme z adventu urobili čakanie na Vianoce a darčeky. Očakávanie Kristovho zjavenia však pôvodne znamenalo očakávať jeho prejavenie sa vo svete už tu a teraz s pozitívnym dopadom na náš život. Apoštol Pavol raz napísal v Liste Efezanom, že všetci máme dospieť do takého človeka, ktorého mierou dospelosti je plnosť Krista (Ef 4,13). Úspešných športovcov alebo hudobníkov sa pýtajú: Mali ste nejaký vzor? A oni obyčajne spomenú nejakého známeho hráča či umelca. Kresťania majú svoj vzor v Kristovi. Nie, aby sme boli úspešní v nejakom športe, umení či zamestnaní, ale jednoducho v živote. Preto apoštol píše, že treba dospieť do človeka v Kristovi. Keď umelecký reštaurátor čistí nejaký starý obraz na stene, dreve či plátne, robí to opatrne kúsok po kúsku, a keď je trpezlivý, postupne sa vynárajú spod nánosov znečistenia pôvodné obrysy a farby, a napokon sa ukáže obraz v plnej kráse. Takto si môžeme predstaviť očakávanie Kristovho zjavenia – ako reštaurovanie svojho života, aby sa plnosť ľudskosti, hodnoty človeka podľa Krista objavil aj v nás, našom živote.
Ten príklad s prácou reštaurátora má viac významov. Kdesi som čítal, že v Británii zaviedli na niektorých školách do učebných osnov aj učenie o médiách. Zistilo sa totiž, že dospievajúci chlapci a dievčatá sú dnes cez televíziu a časopisy zaplavovaní obrazmi mužov a žien, ktorí vyzerajú krásni, priam dokonalí. Mladí ľudia sa s nimi porovnávajú a chytajú z toho depresiu. Preto ich učia tie obrazy kriticky vnímať. Jednoducho povedané, učia sa poznať, že obrazy úspešných ľudí sú zväčša falošné, že ľudia, ktorí sú ukazovaní , sú „vylepšení“ v počítači a skutočnosť je iná. Mladí sa teda učia reštaurovať nenalíčenú neprifarbenú pravdu o svete a ľuďoch okolo seba. Keď to posunieme ďalej, reštaurovať seba kresťansky znamená, že sa nielen odlíčime, že priznáme pravdu o sebe, ale že sa necháme očistiť až na svoju podstatu, o ktorej Biblia hovorí, že sme stvorení na Boží obraz. A keďže Ježiš je pre nás ten, ktorý bol prvý skutočný človek nielen stvorený na Boží obraz, ale aj žijúci tento obraz, veriť v Boha cez Ježiša neznamená nič iné ako očakávať jeho zjavenie, jeho vynáranie sa v nás.
Ak niekomu povieme: Si zlý, polepši sa!, môžeme si byť temer istý, že sa nepolepší. Preto všetci dobrí vychovávatelia, ale aj dobrí hlásatelia evanjelia pristupovali k ľuďom inak. Z ľudí, ktorých mali pred sebou, usilovali sa vydolovať ich lepšie „ja“, ich pravú ľudskosť. K ľuďom pristupovali v znamení hesla: Mám ťa rád, vážim si ťa, stojím o teba... Ktosi to nazval jedinou univerzálnou kresťanskou rečou, ktorej rozumejú aj ateisti. Ja by som to videl aj ako Ježišov spôsob, ktorým nás naviguje smerom k našej pravej ľudskosti, k tomu reštaurovaniu Božieho obrazu v nás.