» články » detail článku

Program Spomienky na verných zosnulých z 1. nov. 2008

(DNV 1. 11. 2008)

1.11.2008, sobota

Autor: Karol Moravčík


Začiatok o 17.00 na cintoríne pri kríži

1.Zapálenie sviec pred krížom, pozdravenie ľudí

2.Pripomienka ľudí z DNV, ktorí zomreli od minuloročných sviatkov Všetkých svätých:
Ešte v r. 2007 po sviatku Všetkých svätých sme sa rozlúčili s našimi spoluobčanmi, príbuznými a priateľmi, ktorými sú: Mária Šubínová, Gizela Krechňáková a Vincent Parišek;
Od 1. 1. 2008 potom zomreli: Koloman Honek, Viera Božiková, Ratibor Zeman, Ladislav Kolenič, Jozef Bokroš, Dr. Eva Puškárová (z Dúbravky), Justína Vrbová, Ivan Borka, Oldřich Minařík, Ján Benkovič, Eugen Mikulský, Vladimír Beňa, Ľubica Wojčiaková, Dr. Rút Bergerová (z Dúbravky), Iveta Vašková, Ján Žáčik, Ján Granec, Jozef Neoveský, Júlia Danihelová, Kristína Hojzáková, Dr. Karol Tauber (z Dúbravky), Helena Slovincová, Anna Dávidová, Marián Vajda, František Dubnický, Milan Pavlovský, Štefan Preisinger, Vlasta Kovaríková, Ferdinand Belačič...
Mohol by som spomenúť ešte mnohých ďalších, známejších i menej známych ... Na pamiatku všetkých, s ktorými sme žili a ktorí nám zomreli, zažíname teraz sviece (poprosím o zažatie sviec tiež na pamätnom hrobe kňazov, ktorí pôsobili v minulosti v našej obci, pamätnú tabuľu majú na hrobe grófa Carla von Zerboni; tiež na hrob bývalej pani kostolníčky Oľgy Krivosudskej (zomrela pred 11 rokmi), na detské hroby...

3.Krátka spoločná modlitba pred krížom a spev antifóny: Zdravas Kráľovná

Pokračovanie o 17. 15 v kostole

1.Hudba / spev

2.Privítanie ľudí a vysvetlenie programu pobožnosti

3.Otvorenie svätostánku a chvíľka ticha

4.Meditačné čítania (tri texty – traja čitatelia)

5.Kňaz položí zrnká tymianu do kadidla a prednesie modlitbu

6.Hudba/ spev – pritom prichádzajú ľudia, kladú zrnká tymianu do nádoby pred paškálom

7.Keď už nikto neprichádza ku kadidlu, kňaz sa rozlúči s ľuďmi a prednesie záverečnú modlitbu

8.Hudba/ spev, potom zatvorenie svätostánku

Texty (rok 2008)

Text 1 (Bod programu 4.)
(P. Siostrzonek, Mrtví nám živým otevírají oči, in: Ranní zamyšlení s Prokopem Siostrzonkem, Kostelní Vydří 2008.)

Páter Prokop Siostrzonok, ktorý je opátom benediktínskeho kláštora v Prahe-Břevnove, napísal krátke zamyslenia inšpirované prechádzkou po cintoríne a pohľadom na hroby zosnulých ľudí, ktorých v živote stretol a prešiel s nimi kus cesty. Počúvajme, čo hovorí:

Ľudia sa delia na dva tábory. Cintoríny sú ríšou mŕtvych, dediny a mestá územím živých. Je to pravda? Nie je. Sú totiž ľudia, ktorí žijú, ale sú vlastne mŕtvi, pretože zloba ich zbavila vlastného života. A sú mŕtvi, ktorí žijú, pretože milovali opravdivo a ich láska žije ďalej.
My všetci prechádzame po celý život z tábora života do tábora smrti a naopak. Často o tom premýšľam, keď prichádzam na břevnovský cintorín a zastavujem sa pri hroboch tých, s ktorými som sa stretol, i pri tých, o ktorých som len počul. Sú to obohacujúce stretnutia s ríšou ľudí zdanlivo mŕtvych. Aký relatívny je náš čas a všetko, čo v živote dosiahneme.
Oženil sa syn. Do domácnosti prišla nevesta – dobrá, milá. Ale len dočasu. Do tej doby, pokiaľ sa mladí nerozhodli zariadiť si kuchyňu po svojom. Samozrejme, spoločnú kuchyňu. Doteraz v nej bolo zariadenie z doby, keď sa mama vydávala. Spomína, ako pred 30 rokmi šetrila na prvú vec do domácnosti – práve na túto kuchyňu: „Mami, nebuď taká sentimentálna. My sme sa tešili, ako budeš rada, že všetko bude zase nové a pekné“ - „To vieš, že budem rada“, núti sa do úsmevu mama. Samozrejme, rada nebola. Ani na druhý deň, ani na tretí. Až jedného dňa jej to došlo: Keď našla v poštovej schránke parte vzdialenej príbuznej. Pani, ktorá celý život zháňala starožitnosti a svoju domácnosť mala ako múzeum. Nepoznala inú radosť alebo starosť. Ale teraz si to „tam“ nemohla vziať. „Lebo tento viditeľný svet je pominuteľný...“, píše sv. Pavol. „Preto tí, ktorí plačú, akoby neplakali, a tí, ktorí sa radujú, ako by sa neradovali.., čas je krátky...“ (l Kor, 7,29-31)

„Tridsať rokov – to je nekonečná doba!“ hovorí si syn s nevestou, keď sa pozerajú do budúcnosti. Tridsať rokov – veď to ubehlo ako nič!“ hovorí mama, keď si spomenie na čas, keď sa s manželom zariaďovali. „Preto tí, ktorí majú manželku, nech žijú, akoby ju nemali...“ radí apoštol Pavol. Láska áno, ale čas je krátky. Nech teda ten, kto manželku má, sa nedá pohltiť len starosťou o rodinu, o jej hmotné zabezpečenie, o kariéru kvôli deťom, o snahu vyrovnať sa susedom. „Keď miluješ kryštál, nezabudni, že je to len sklo“, hovorí filozof. Stačí nepatrný pohyb a máš z toho len črepy. My predsa vieme, že sa máme usilovať o hodnoty trvalé. Že to v dnešnej dobe nie je jednoduché, to vieme. Veď časy sú iné! Sv. Augustín kedysi v 5. storočí napísal: „Hovoríte, časy sú zlé? Časy ste vy!“

Text 2. (P. Siostrzonek, Cyrilometodějský kalendář 2008.)

Páter Prokop Siostrzonek spomína na svojho predchodcu opáta Anastaza Opaska: Je vždy zvláštne stáť nad hrobom niekoho, koho máte nahradiť a kto sa pre ostatných stal legendou. Deväť rokov som mal možnosť vedľa neho žiť. Mohol som vnímať jeho prežívanie ľudskej slabosti a krehkosti, ktorá sa dotýkala prirodzene i tejto silnej osobnosti. Rôzne lekárske zákroky, ktoré ho oslabovali, znášal statočne. Vnímal som, ako je pre neho niekedy ťažké vracať sa do obdobia väzenia a života robotníka na pražských stavbách. „Nebyť tých chvíľ poníženia a prepotených košieľ, bol by zo mňa asi nepríjemný a neprístupný prelát“, priznal sa mnohokrát.
Dá sa vôbec odpustiť krivda, ktorej sa niekto na všetkých politických väzňoch dopustil? Nebolo by lepšie pomstiť sa? Mnohí sa ho takto pýtali. On sám si vybojoval v sebe otvorenosť k odpusteniu. Ale prečo?
Pripomína mi to jeden židovský príbeh: Za rabínom pribehol veľmi nahnevaný obchodník a rozprával, že oproti jeho obchodu cez ulicu otvorili veľkú predajňu, ktorá ho privedie ku krachu. Obchodníkova rodina vraj vlastní obchod celé stáročia a prísť teraz oň ho zničí, pretože nič iné nevie robiť.
Rabín povedal: Keď sa budeš majiteľa predajne báť, budeš ho nenávidieť. A nenávisť ťa doženie ku koncu.“ „Čo mám robiť?“ pýta sa rozčúlený obchodník.
„Každé ráno vyjdi na chodník pred svoj obchod, požehnaj ho a popraj mu, aby sa mu darilo. Potom sa obráť k tej predajne a požehnaj ju tiež.“ „Čože? Žehnať svojmu rivalovi a pôvodcovi mojej skazy?“ „Každé požehnanie, ktoré mu dáš, sa od neho odrazí a vráti sa ti ako dobro. Každé zlo, ktoré mu budeš želať, ťa bude ničiť.“
Po pol roku sa obchodník vrátil, aby oznámil rabínovi, že svoj obchod musel zavrieť, ale teraz je vedúcim veľkopredajne a darí sa mu lepšie než kedykoľvek predtým.

Je to aj skúsenosť nášho básnika Jána Zahradníčka, ktorý radil spoluväzňom v päťdesiatych rokoch, aby sa nepozerali na svojich väzniteľov s nenávisťou: Tá by najprv zničila ich samotných. Ako často opát Anastáz požehnával krížikom na čele i na verejných miestach politikov, verejných činiteľov, podnikateľov... Z jeho strany to bolo vždy úprimné. „Vždy držali!“ smial sa Anastáz. „Bárs by im to prešlo z čela do srdca!“ často dodával.

Text 3.
Ďalšie miesto na cintoríne patrí Vojtíškovi. Mal iba 2 dni. Jeho rodičia sa toľko tešili na tretie dieťa. Zistilo sa, že všetko bude komplikované. Nikto nevedel povedať, či sa dieťa narodí živé a s akými chybami. Rodičia si vyžiadali od lekárov povolenie, aby som mohol dieťatko pokrstiť hneď po narodení. Po prvý raz som bol v tesnej blízkosti narodenia dieťaťa. Bol to hneď dvojaký zázrak. Vojtíšek sa narodil nielenže živý, ale podľa lekárskych vyšetrení bez zjavného poškodenia. Necelú hodinu po narodení pre tento svet sa narodil v krste ako dieťa Božie: Vojtech Benedikt. Rodičia boli šťastní. Na druhý deň zasiahla z ničoho nič infekcia, a Vojtíšek zomrel. Tých niekoľko minút v jeho blízkosti bolo pre mňa silným okamihom, na ktorý si často spomínam pri jeho hrobčeku. I tam som ho sprevádzal. Čo povedať rodičom? Pomohla mi jedna stará židovská múdrosť:

Dvaja synovia rabína Majera zomreli, keď rabín nebol doma. Žena mužovi po jeho príchode domov povedala: „Pred mnohými rokmi mi boli odovzdané nádherné vzácne klenoty. Ich majiteľ mi ich zveril do opatery, ale nikdy nepočítal s tým, že by som ich mohla skutočne vlastniť. Roky ubiehali a ja som si bola vedomá, že tie klenoty mi nepatria, a predsa som k nim bola taká pripútaná, že som vedela, že až príde deň, keď sa ich budem musieť vzdať, bude to pre mňa viac, než dokážem uniesť. Teraz si ten pravý majiteľ pre nich prišiel. Musím sa ich vzdať?“
Rabín pochopil, keď sa skláňal nad mŕtvymi telami svojich synov, a manželke so slzami v očiach hovoril: Nezáleží na tom, že sme sa pripútali k tomu, čo nám bolo dané do opatery. Naši synovia boli vzácnymi klenotmi, ktoré nám Boh s dôverou zveril, a teraz si pre nich majiteľ prišiel. Boh si vyžiadal to, čo patrí nebu.“

Utrpenie a smrť detí nikdy celkom nepochopíme. Skláňame sa pred ním s pokorou. Vieme, kto je Tvorca a Vykupiteľ. On určite nedovolí márnu bolesť. Keď trpí dieťa, musí byť v tom zvláštny zmysel. Možno i dieťa samo prijíma tú bolesť inak než my.
„Ja odchádzam, mamička“, povedalo nedávno pokojne deväťročné dievčatko svojej matke na detskej onkológii. „Ty prídeš za mnou neskoršie...!“
Počujem túto vetu ako Vojtíškovu výzvu pri jeho hrobčeku. On ešte nemohol hovoriť...

Modlitba (Bod programu 5.)
(F. J. A. Hort, in: Poklad modlitieb, Mladé letá, Bratislava 1998, 55.)

Pane všetkých svetov,
chválime tvoje sväté meno so všetkými, ktorí spočinuli v tvojom pokoji
a dosiahli zasľúbenú zem, kde sa s tebou stretli tvárou v tvár.
Daruj nám milosť kráčať v ich šľapajach, ako oni kráčali v šľapajach
tvojho svätého Syna.
Oživ v nás spomienky na našich drahých, ktorých si k sebe povolal,
a obráť naše srdcia od vecí viditeľných k veciam neviditeľným,
kým nespočinieme vo večnom pokoji.
Skrze Ježiša Krista, nášho Pána.

Modlitba (Bod programu 7.)
(M. Quist, in: Bůh mě čeká, Kostelní Vydří 1995, 118-119.)

Pane, príliš túžim po nekonečne,
aby som uveril, že si ma stvoril smrteľným.
Príliš som miloval svojich „zosnulých“,
aby som uveril, že naša láska navždy vyhasla.
A príliš dôverujem nášmu nebeskému Otcovi,
aby som uveril, že chcel mať deti..,
aby ich potom nechal zomrieť.

Prijímam teda, Pane, tvoju „radostnú zvesť“
ako odpoveď lásky na moju pochabú nádej.
Áno, moji mŕtvi žijú,
a ja ich môžem milovať viac než na tejto zemi,
kde sme sa ako začiatočníci
spoločne učili láske.
Áno, budem žiť s nimi mimo tento čas,
pretože ty ma očakávaš, oni ma očakávajú,
aby sme zdieľali tvoju Lásku a tvoju Radosť.

A teraz musím, Pane, vstať
a znovu sa vydať svojou Cestou.
Je ťažké milovať tak, ako sa miluje u Teba,
musím sa na to najskôr dlho pripravovať
a milovať už dnes, tu u nás, všetkých svojich bratov.
Pomôž mi, čakajú ma, a ty ma tiež očakávaš,
aby si svojím Životom živil i ten najmenší z mojich činov.
S Tebou Vzkrieseným budem prechádzať časom,
až nastane deň Lásky a Radosti bez konca.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 11 x