» články » detail článku

Homília - 3. adventná nedeľa (B)

Iz 61, 1-2a.10-11 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

14.12.2008, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


„Ako beží čas, tie ročné obdobia sa mi akosi rýchlejšie striedajú a ani tie Vianoce už neviem prežívať ako kedysi; už to pre mňa nie je také dôležité, ako keď boli deti malé..“ tak a podobne hovoria viacerí starší ľudia. Je takýto názor správny alebo nie? Vianoce a príprava na ne majú svoju príťažlivosť a môže byť v tom veľa pekného (a nielen pre deti), ale aj ja som si od začiatku tohoročného adventu viackrát uvedomil, že nepotrebujem sa až pripravovať na Vianoce, ale na život, na vyvrcholenie života. Uvedomujem si to zvlášť nad textami Sv. Písma, ktoré v advente pri našich bohoslužbách čítame.

V tých biblických textoch nájdeme kritiku na pomery, ako (ne)funguje náš svet, ale najmä výzvu vnímať, skadiaľ sa rodí radosť zo života ako obohacujúceho daru a súčasne aj povzbudenie niečo pre ten život urobiť. Na Tretiu adventnú nedeľu počúvame vyznanie proroka Izaiáša o jeho radosti, ktorú nazval radosťou v Pánovi. Prorok sa vyznáva, že sa cíti byť tak Bohom prijatý, ako keď sú nevesta a ženích zaodetí do krásnych šiat a ozdôb. Chcel tým popísať svoju skúsenosť, že človek uprostred nespravodlivého sveta sa cíti byť z neho zachránený, ale nie tým, že to sám zo seba dokáže, ale tým, čo spoznáva ako dar od Boha. Skúsenosť radosti prorok zároveň neprežíva len ako súkromnú vec. Cíti sa byť Bohom oslovený a k tomu „pomazaný“, aby medzi ľuďmi pôsobil uzdravujúco a oslobodzujúco: Pán ma poslal hlásať radostnú zvesť chudobným a nešťastným...

Práve na tieto slová z knihy proroka Izaiáša sa neskôr odvolal Ježiš pri svojom prvom verejnom vystúpení. Pokladal ich za najvýstižnejšie pre vyjadrenie vlastnej životnej úlohy: Pán ma poslal hlásať radosť nešťastným... Na Izaiáša sa odvolával aj Ján Krstiteľ, keď hovoril, že si neželá nič viac ani nič menej, len „pripravovať cestu Pánovi“. Tomu Pánovi, z ktorého sa tešil Izaiáš, tomu Pánovi, ktorým sa cítili oslovení a do spolupráce pozvaní mnohí ďalší až po Ježiša. Páči sa mi, že tú radosť v Pánovi proroci neprezentovali len ako súkromný pocit, ale predkladali ju ako verejne overiteľnú skúsenosť. Samotný autor textu o radosti v Pánovi v knihe Izaiášovej (Iz 61, 1-2a.10-11) nie je tým prvým Izaiášom, ktorý žil niekedy okolo roku 700 pred Kr. a ktorý dal meno celej knihe, ale autorom z doby po babylonskom zajatí (roky 586-539 pred Kr.). Jeho radosť je radosťou z oslobodenia, návratu z Babylonu, je radosťou z Boha, ktorý dáva svojho Ducha i životné poslanie a slobodu tým, ktorí v neho veria. Vo Sv. Písme Starého zákona sa ustavične prelína táto overiteľná skúsenosť oslobodenia z Boha na politickej, morálnej i existenciálnej úrovni. Ľudia majú skúsenosť s Bohom, ktorý ich vedie z neslobody do slobodnej vlasti, ale aj s Bohom, ktorý ich napomína za hriechy a volá k spravodlivosti a zároveň s Bohom, ktorý sa neuspokojuje s vonkajšou morálkou, ale volá ku konaniu z lásky, nielen z povinnosti. Ježiš vlastne ani neprišiel s nejakým iným programom, ale prihlásil sa z celého srdca k tomuto poslaniu, čo ohlasovali veľkí proroci Starého zákona. To nové, čo do toho priniesol, bola skúsenosť intímnej blízkosti k Bohu ako Otcovi, skúsenosť lásky Boha k nám a potreba odpovede na túto lásku v praxi medzi ľuďmi.

Toto poslanie má aj nás doviesť na vrchol nášho života. Vianoce a každý iný sviatok sú len prostriedkom, ako to dosiahnuť. Všetko, čo robíme pred Vianocami ako prípravu na ne – od sv. pokánia až po darčeky – je prostriedok, ako sa k tomu vrcholu dopracovať. K vrcholu, ktorým je duchovná i praktická vďačnosť za dar lásky Božej i ľudskej. Pri detskej sv. omši rozprávali dnes naše katechétky aj rozprávku o pastierikovi, ktorý daroval Ježiškovi malé svetielko. Keď ho pred neho položil, zhasli anjelské hviezdy, aby vyniklo svetlo-dar-láska človeka. Pri bohoslužbe pre mládež pripomenul som tretí jazyk lásky z tých piatich, o ktorých píše americký autor Gary Chapman – skutky služby. Chapman sa zmieňuje, že známy fyzik Albert Einstein vraj vo svojej pracovni zvesil obrazy fyzikov Maxwella a Newtona a zavesil obrazy Schweizera a Gándhiho. Údajne s vysvetlením, že je načase odstrániť symboly vedy a nahradiť ich symbolmi služby. Ako vieme, Ježiš sám pred svojou smrťou nevedel urobiť nič výrečnejšie, ako poskytnúť skutok služby – umyl priateľom nohy. Ak nám niekto „neumýva nohy“, ale, naopak, si o nás „utiera nohy (a hubu)“, tak sa nás snaží ovládať. To však lásku vylučuje. Ak sa to deje v rodine, cirkvi, demokracii – je to škandál, proti ktorému sa treba postaviť. Naopak, ak sa dejú skutky služby, treba ich oceniť ako znaky lásky. Ale správne upozorňuje Chapman, že nie každý tejto reči rozumie. Niekto sa dokonca urazí, ak mu pomôžeme. Zároveň platí, že skutky služby sa nemusia prekrývať s citovým erotickým vzťahom. Ak je na nás kolega(kolegyňa) v práci dobrý(á), neznamená to, že sa musíme do neho(nej) zaľúbiť. Zaľúbiť sa do človeka, čo nevie slúžiť, je nebezpečné, ale nikoho si nemožno brať za životného partnera len z vďačnosti za prejavy služby. (G. Chapman, Pět jazyků lásky, Návrat domů, Praha 2005.)

Lebo tým vrcholom nášho života naozaj nie sú Vianoce, ani cesta na sobáš, ale cesta na taký vrchol, z ktorého sa rozhliadneme po svojom živote a dokážeme povedať jedno veľké láskyplné ďakujem.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 538 x