» články » detail článku

Homília - 11. nedeľa cez rok (B)

2 Kor 5,6-10 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

17.6.2012, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Ľudský život dá sa s určitou dávkou optimizmu rozdeliť na pätiny po 20 rokov. Môžeme hádať, v ktorej pätine by väčšina ľudí chcela žiť: asi sa zhodneme, že v tej druhej, medzi 20 a 40 rokom života. Samozrejme, že to stále nejde, ale sociológovia vravia, že jedným z problémov našich postmoderných spoločností je, že sa takto tvárime, že sa na tú večnú mladosť hráme. Na tom hraní sa niečo bude, mladosť alebo aspoň imidž mladosti – to je dnes priam náboženstvo, to je kult. Nevzniklo to len tak, má to svoje príčiny. Keď sme kedysi chodili na indiánske filmy, tam bola často taká scéna, že keď vznikol problém, musela sa zísť tzv. rada starších. A tí debatovali i mlčali a podávali si fajku a často až po dlhých hodinách vyniesli nejaké rozhodnutie. Dnes je nejaká rada starších ako rozhodujúci orgán v spoločnosti niečo nepredstaviteľné. Staroba v dnešnom svete už nie je symbolom múdrosti, ale skôr biedy.

Ak chceme porozumieť úryvku apoštola Pavla z jeho 2. listu Korinťanom, kde píše, že „túži vysťahovať sa z tela a byť s Pánom“, musíme zmeniť pohľad na tie pomyselné pätiny nášho života. Pre Pavla nezačínal život v druhej pätine, kvalita života neklesala ani nerástla vekom. Zle by sme chápali aj jeho slová, že „túži sa vysťahovať z tela“, ak by sme ich chápali tak, že ho nebaví život. Naopak, Pavla bavil život, ale nie preto, žeby mohol byť stále mladý. Bavil ho preto, lebo život zažil aj ako nebo, ako byť s Pánom, že život bol pre neho budúcnosť, ktorú dáva Boh.

To nám znie dosť vznešene, takže sa nám zdá, že s tým nemáme žiadnu skúsenosť. Ale prečo nie, nemáme vari skúsenosť s telom? Aj s tým telom, ktoré starne? Spomeňme si, čo sme od Pavla čítali pred týždňom: „Náš vonkajší človek hynie, ale vnútorný sa obnovuje zo dňa na deň.“ (2 Kor 4,16) Apoštol neuvažuje na línii – mladý alebo starý, ale vonkajší alebo vnútorný. Ak sa chce „vysťahovať z tela“, myslí na to vonkajšie telo, vonkajšieho človeka. Ale zasa treba pripomenúť, že podobne ako v celej židovskej tradícii, aj u neho je telo celý životný príbeh so všetkým, čo sa mu prihodilo, okrem choroby i to, ako mu ublížili napr. niektorí ortodoxní židia, a tiež ako ho nepochopili a ponižovali niektorí kresťania. Z tohto tela, z tohto trápenia túži sa vyslobodiť. Nezabúdajme, že Pavol v 2. liste Korinťanom neteoretizuje, ale bojuje o korintských kresťanov, aby nezhlúpli, aby evanjelium, ktoré im hlásal, nezamenili za farizejský variant alebo opačne za nejakú ezoteriku. V tej súvislosti bojuje aj o seba, o svoju česť. Preto, keď píše, že „túži vysťahovať sa z tela“, že túži po nebi a byť s Pánom, tak to píše preto, aby ľudia pochopili, že nikoho nemanipuluje, že nad nikým nechce vládnuť, ani sa nechce robiť múdry. Že si chce však uchovať skúsenosť Krista zmŕtvychvstalého a jeho Ducha, cez ktorého sa vie modliť, odpúšťať, tešiť sa i milovať.

Akú skúsenosť si chceme uchovať my? Azda skúsenosť mladosti medzi 20 a 40? Od istého veku by to bolo dosť smiešne. Pavol sa k svojej skúsenosti vracia v 6. kapitole svojho listu. Tam píše, že aj keď je ohováraný, spochybňovaný, bitý.., nevzdáva sa. Nie preto, že je tvrdohlavý, ale preto, že čosi pekné skúsil od Boha. Doslovne píše: „.. sme akoby zvodcovia, a predsa pravdiví, ako neznámi, a predsa dobre známi, ako umierajúci a hľa, žijeme, ako karhaní, a predsa neumorení, ako zarmucovaní, no vždy sa radujúci, ako chudobní, a predsa mnohých obohacujúci, ako nič nemajúci, a predsa všetko majúci.“ (2 Kor 6,8-10) Aj po rokoch cítime v týchto vetách, ako Pavol bojuje o pochopenie, uznanie toho, o čo mu išlo. Takže nič proti mladosti, ale radšej sa v mladosti i v staršom veku učiť skúsenosti, za ktorú bojuje Pavol. Len či sme jeho a celé kresťanstvo správne pochopili?

Čítal som o jednom kanadskom indiánovi (Tatanga Mani), ktorý ako dieťa zažil ešte starý spôsob života a posledné boje za nezávislosť, neskôr študoval na školách a vychovávali ho aj misionári. Napriek priateľským vzťahom s kňazmi však kresťanstvo nikdy neprijal. Keď tento indián r. 1967 zomrel, nad jeho hrobom znela modlitba: „Veľký duchu, počujem tvoj hlas vo vetre, nechaj ma kráčať k Tebe do krásy.“ Raz jednému kňazovi povedal: „Príroda je múdra kniha, ktorú niektorí nazývajú bohom, iní Veľkým duchom. Jeho posolstvo môžu počuť všetci ľudia, ale indiáni mu viac načúvajú. Vaše náboženstvo prináša človeku strach. Ale indiána nie je možné presvedčiť cestou strachu. Akým právom sa domnievate, že vaše náboženstvo bolo inšpirované Stvoriteľom a viera indiánov nie?“ (I. Štoll, Radil jsem se s vlky, Praha 2011, 340, 343.) Čo by sme mu dnes odpovedali? Pavol by mu asi povedal, že kresťanstvo nemôže byť spojené so strachom, že skutočné kresťanstvo je radosť a cesta do krásy, ako verili aj indiáni. Akurát tá cesta nevedie len cez prírodu, ale najmä Veľkého ducha, ktorý zobudil Ježiša a zobúdza aj nás zo smrti. Jasné, že by to Pavol však najprv musel povedať nám, najmä dnešným biskupom a kňazom. Možno presne tak, ako keď v liste Korinťanom v 6. kapitole končil polemiku o svojej skúsenosti: „Korinťania, nie vám je tesno u nás, ale vo vašom vnútri je tesno... Otvorte si srdcia!“ (2 Kor 6,12-13)


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 431 x