» články » detail článku

Homília - 22. nedeľa cez rok (B)

Jak 1,17-27 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

2.9.2012, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Končí nám leto, vraciame sa z prázdninových pobytov, cesty sú plné áut, ktoré sa presúvajú. Niektorí sociológovia hodnotia dnešných ľudí ako novodobých nomádov. Nomádi sú stepní alebo púštni kočovníci, ktorí sa stále presúvajú z miesta na miesto. Pôvodní nomádi nikde nemali trvalý pobyt, kam by im chodila pošta, ale ich domovom bol celý svet, v ktorom sa pohybovali. Novodobí nomádi, mestskí ľudia, síce trvalý pobyt, kam im chodí pošta, majú, ale či sa niekde cítia doma, to je veľká otázka. Aby sa človek cítil niekde doma, musí tam zapustiť korene, musí si vytvoriť blízke vzťahy a prijať zodpovednosť za svet, v ktorom sa pohybuje. Že sa to mnohým mestským ľuďom nedarí, o tom svedčí napr. špina, smeti, ktoré okolo seba vytvárajú, či sú už v Bratislave alebo na dovolenke.

My sa v nedeľu stretávame ako cirkev, cirkevné spoločenstvo. Sme aj my nomádi? Mnohí ľudia, o ktorých čítame v Biblii, tými nomádmi bez poštovej adresy naozaj boli: Abrahám, Mojžiš, mnohí proroci... O Ježišovi z evanjelia čítame, že bol často na cestách. Cirkev by teda nomádstvo, existenciu na ceste mohla mať priam vpísanú do svojho rodného listu. V dnešnom úryvku z Jakubovho listu som si všimol, ako autor apeluje na uskutočňovanie slova. Myslel slovo od Boha, nazýva ho aj slovo pravdy, a dodáva, že sme ho dostali preto, aby sme boli prvotinami stvorenia. Prvotiny sú prvé najkrajšie plody, ktoré sa na sviatok poďakovania obetujú Bohu ako prejav vďačnosti za úrodu. Takí máme byť my, veriaci v Boha (Jakub ho nazýva aj Otec svetiel); máme zastupovať svet pred Bohom a zároveň Boha vo svete: prvotiny, prvé dary stvorenia.

Autor listu Jakub nebol taký nomád ako apoštol Pavol. Jeho list vznikol asi pred r. 62 n. l. Jakub žil zvlášť medzi židmi a autoritu mal medzi nimi aj preto, že bol blízky Ježišov príbuzný. Medzi prvými kresťanmi patril k tým, čo by radi zachovali židovské náboženské zvyky, ale vedel ustúpiť, keď mu Pavol, Barnabáš a Peter dosvedčili, že Boh koná mocné činy aj medzi kresťanmi z pohanstva, hoci títo židovské zvyky nezachovávajú. Čo boli tieto mocné činy? V Jakubovom liste čítame, že osobitne kládol kresťanom na srdce dve témy: ujímať sa sirôt a vdov a chrániť sa poškvrny sveta. Židovstvo bolo vždy praktické. K náboženským povinnostiam patrilo vytvárať aj fond pre chudobných. Zároveň, ako sme počuli z dnešného čítania zo Starého zákona, židia verili, že od Boha prijali najlepšie zásady pre život. Takáto viera nemá byť prejavom pýchy, ale túžby žiť čisto, spravodlivo, nie v poškvrne, špine sveta. Že bývalí pohania tiež dokázali zaujať kritický postoj k tomu, čo bolo v ich svete špinou, a že dokázali pomáhať chudobným, a to dokonca nielen vlastným, ale aj cudzím (neveriacim), bolo pre Jakuba a ostatných konzervatívcov prvotnej cirkvi svedectvom, aby uznali, že Boh pôsobí aj medzi týmito ľuďmi a aby ich prijali za svoje sestry a bratov v cirkvi.

Keď sa my dívame na svoje prostredie, či už tu alebo niekde ako turisti, podľa čoho hodnotíme tieto prostredia? Jakubovo odporúčanie je dôležité: Hodnotiť (sa) podľa schopnosti pomáhať sociálne a psychicky slabým a nepúšťať do seba špinu sveta. Tá špina sveta je aj celkom konkrétna špina, ktorú vytvára súčasná konzumná spoločnosť. Pomaly nenájdeme na zemi čistú prírodu, a to práve tam, kde ľudia najviac chodia na výlety. Nechávajú po sebe špinu, lebo ju majú v sebe. Neveria, že sú prvotinami stvorenia, a tak sa sami stávajú smeťami sveta, hoci majú veľké príjmy a autá. Takýmito smeťami však nesmú byť pre nás biedni a chudobní. Cit a konkrétna pomoc pre týchto ľudí je znakom, že máme Boha v sebe, že Bohu veríme. Ľudia, čo majú Boha v sebe, nemajú domov tam, kde je ich poštová schránka, ale tam, kde sú na ceste za núdznymi a biednymi, tam, kde sa zápasí proti špine sveta. Jakub si vážil zvyky zdedené po predkoch, nezabudol však, že praotcovia boli nomádi, že sa kŕčovito nepridržiavali toho, čo mali, ale išli za tým, k čomu ich nasmeroval Boh. My v dnešnej cirkvi si tiež vážime svoje tradície a zákony, ale nezabúdame, že do svojho rodného listu máme vpísané byť nomádmi, ľuďmi, čo majú schopnosť zmeniť sa, aby mohli slúžiť Bohu a blížnym dnes.

Čítal som, ako r. 1995 poslali z Vatikánu do Mexika, do indiánskej diecézy Chiapas, konzervatívneho biskupa Raula Veru. Mal postrážiť miestneho biskupa Samuela Ruiza, ktorý vraj príliš podporoval zmeny a po jeho penzionovaní mal dať veci do poriadku. Čo sa však nestalo? Miestni ľudia svojím svedectvom viery obrátili biskupa Veru tak, že sa sám zmenil, postavil sa za chudobných proti veľkopodnikateľom a ich súkromným armádam, a dokonca pri nedostatku kňazov ustanovoval teologicky vzdelaných manželov do vedenia farností . Na rozdiel od biskupa Bezáka nebol Vera za trest odvolaný, ale preložený na sever Mexika, do kraja, kadiaľ vedú tajné cesty drogových kartelov do USA. Keď ho predstavovali miestnej smotánke, položil im otázku: Kto z vás by mohol prijať dvoch migrantov v núdzi? Žena je tehotná a muž zranený. Po dlhom tichu sa prihlásil jeden manželský pár. Mysleli si, že ide o nejakých utečencov. Vtedy im biskup odovzdal dve figúrky: sošku Panny Márie a umučeného Ježiša. Rozprávalo sa o tom po celom Mexiku.

Aj my si chceme každú nedeľu odovzdávať Ježiša, prorokov, Máriu, svedectvo ich a našej viery, aby sa nás dotklo a menilo nás na Božích nomádov, na ľudí schopných zmeny, ktorí svoj svet činia menej špinavým a viac Božím i ľudským.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 21 x