» články » detail článku

Homília - ďakovná slávnosť

Ef 4,1-7; Mt 9,9-13 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

21.9.2012, piatok

Autor: Karol Moravčík


Keď sa niekto z nás dožije tzv. okrúhleho jubilea, mám taký dojem, že to viac prežívajú ľudia okolo neho, ako on sám. Aj mne ste takto dali viacerí najavo, že sa pred časom na výročie môjho narodenia stalo čosi dôležité. Neviem, to výročie samo azda nie je až také dôležité, ale Vaša pozornosť voči mne a Vaša vďačnosť určite áno. Chcem sa Vám všetkým za prejavy Vašej priazne úprimne poďakovať a zároveň trochu aj ospravedlniť, že v tomto vzťahu nie som rovnocenným partnerom. Človek v mojom postavení je známy širšiemu okruhu ľudí, vy si všimnete, že mám nejaké jubileum či sviatok, ale naopak to nefunguje. Jednoducho okrem výnimiek nevládzem si všímať sviatky všetkých mojich blízkych a patričným spôsobom oceniť priateľstvo, spoluprácu či priazeň. Spomínam to preto, lebo sa cítim dlžný povedať, že keď niekedy neodpovedám na zaslané blahoželania a pozdravy a keď sa spätne neohlásim, že to vôbec neznamená, že si prejavy pozornosti voči mne nevážim. Naopak, často som až zaskočený Vašou vďačnosťou a pozornosťou a pýtam sa, či si to zaslúžim.

Každý z nás okrem najužšej rodiny má blízkych ľudí najmä v prostredí, kde pracuje a aktívne pôsobí. Podobne je to aj so mnou. Keďže som kňaz katolíckej cirkvi, pozná ma pomerne veľa ľudí. Využijem dnešnú príležitosť, aby som povedal, ako chcem byť v tejto pozícii vnímaný. Sú vlastne len dve možnosti. Jedna je tá z inej doby, kde kňaz patril ku zvláštnej spoločenskej skupine a od ostatných sa líšil nielen svojou prácou, ale aj tým, ako ho vnímala cirkevná i necirkevná spoločnosť. Tá cirkevná ho často vnímala ako oddeleného pre sväté veci a tá necirkevná často ako podivína, ba aj nepriateľa. Takéto vnímanie som viackrát zažil aj ja osobne, ale nikdy som sa s tým nestotožnil. Nikdy som sa necítil byť oddelený pre nejaké sväté veci, ku ktorým by ostatní nemali mať prístup. A nikdy som nechcel byť vnímaný ako podivín, ktorý nemá rád svet – a preto by bol kňazom. Naopak, dnes s prekvapením i bolesťou pozorujem, ako sa niektorí kňazi (často mladší) vedome izolujú od ľudí a tvária sa ako majitelia Božej pravdy. Možno si tým riešia pocit neistoty zo súčasného rozkývaného sveta a azda sa aj úprimne chcú zastať hodnôt, ktoré sa im zdajú byť v tomto svete ohrozené. Takže môžem to pochopiť, ale nie s tým súhlasiť.

Osobne sa hlásim k inej možnosti, ako chcem byť dnes v pozícii kňaza vnímaný. Nie v izolácii, ale ako článok jednej reťaze ľudských vzťahov, kde sa odo mňa čaká, že budem tým pevnejším ohnivkom. V tejto reťazi však nik z nás nie je majiteľom Božej pravdy, ale spoločne sme zapojení na stred, ktorým je pre nás kresťanov Kristus. Podľa dnešného čítania z Listu apoštola Pavla Efezanom sme na neho zameraní, aby sme raz podľa jeho mierky dospeli v dokonalého človeka. Apoštol pripomína, že v našej cirkvi máme v tej reťazi vzťahov každý svoju úlohu; menovite spomína úlohu apoštolov, prorokov, hlásateľov, pastierov, učiteľov na diele služby pre Boha a ľudí. Ak sa kňaz v niečom líši od ostatných, tak napr. v tom, že ostatným má pomáhať poznať a žiť ich úlohu (charizmu) a nie ju sám nahrádzať či dokonca potláčať. Na dnešný sviatok apoštola a evanjelistu Matúša nám to vhodne pripomína aj čítanie z evanjelia. Matúša oslovil Ježiš a vyzval ho k nasledovaniu ako jedného z hriešnikov. Ak sa Matúš od ostaných líšil, tak azda tým, že nepochopil Ježišovo oslovenie ako svoje osobné vyznačenie, ale ako niečo pekné, o čo sa má podeliť s ostatnými. A tak jeho prvý kňazský skutok bol, že usporiadal pohostenie pre Ježiša spolu s ostatnými hriešnikmi. Zaradil sa medzi hriešnikov, ktorí potrebujú milosrdnú lásku, nie medzi spravodlivých, ktorí sa chcú od ostatných izolovať.

Ako prejav môjho poďakovania za prejavy Vašej pozornosti voči mne som pripravil malú ďakovnú kartu. Na nej je obrázok mňa, ako chodím vo vode (nie po vode!). Súvisí to s textom na karte, kde píšem, že sa v mojom povolaní cítim ako pri hodení kameňa do vody. Kameň spadne na dno, ale zanechá vlnenie na hladine, ktoré sa postupne rozširuje. Na to, čo kňaz vykoná, sa postupne zabudne, stratí sa to niekde na dne nášho života, ale vlnenie chvíľu trvá a nesie nás ďalej. Chcem veriť, že tým správnym smerom. Takže, všetko, čo robíme (nie ja sám, ale čo robíme a čo veríme spoločne) nech je takýmto rozčerením hladiny nášho života, nech vychádza z poctivých podnetov a motivácií a nech prináša čím trvalejšie požehnané dôsledky pre nás všetkých – aj to aj vtedy, keď sa na nás a na naše prvotné úmysly a plány dávno zabudne!


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 24 x


Top