» články » detail článku

Homília - Vianoce o polnoci

Iz 9, 1-3. 5-6 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

24.12.2008, streda

Autor: Karol Moravčík


Vianoce prežívame vždy v akomsi zmiešaní radosti a neistoty. Dôvod radosti je zrejmý. Viac ako z trvalého zdravia, bohatstva či vydarených vzťahov pochádza táto radosť z našich očakávaní a našej viery. Z viery a nádeje, že náš život napriek všetkým obmedzenostiam môže byť vydarený a pekný. Nielen v detstve, nielen v mladosti, nielen v úspechoch, ale aj na staré kolená, ba aj zoči-voči smrti. Je tu však aj tá neistota. Niekedy taká, že sa temer bojíme tešiť. Akoby nás ohrozovali naše vlastné očakávania. Poznáme to: Čím viac očakávaš, tým viac môžeš byť sklamaný. A keďže Vianoce prinášajú veľké očakávania, môžu priniesť aj veľké sklamania.

Zriekneme sa azda našich túžob a očakávaní, aby sme neboli raz sklamaní? Zriekneme sa Vianoc, aby sme si nevyčítali, že sme sa zasa raz na niečo zbytočne tešili? Slávim s vami, milí priatelia, Vianoce aj preto, že to nemienim urobiť, nemienim sa zrieknuť svojich túžob a očakávaní. Tie najlepšie z nich už dávno vzali na seba práve podobu vianočných sviatkov. Takže môžeme povedať: Tak, ako sú tieto sviatky zmiešaním radosti a neistoty, sú ešte viac vyjadrením viery, že naše životy nesmerujú do stále väčšej tmy, úpadku a smrti, ale smerujú do stále väčšieho svetla, lásky a pokoja. Aby sme si všimli, čo všetko Vianoce už po stáročia vyjadrujú, nesmieme sa však nechať priveľmi zaujať ich kulisami, tou farebnou, viac či menej gýčovou scénou, ktorá sa v ostatných rokoch okolo Vianoc vytvorila. Naše súčasné najznámejšie zvyky nie sú, napokon, až takého starého dáta. Darčeky a stromčeky v našich domácnostiach sa zaužívali zvlášť v mestských domácnostiach asi od 19. storočia. Staršiu tradíciu predstavujú jasličky alebo betlehemy, čiže zobrazenie Ježišovho narodenia prostredníctvom figúrok z rôzneho materiálu. Pôvodný – živý betlehem pripravil pred asi 800 rokmi sv. František Assiský (1181-1226), kresťan, ktorý napriek mimoriadnemu citu pre bolesti sveta, ľudí a cirkvi, mal o to väčšiu schopnosť vnímať radosť a rozdávať ju. Ešte staršou tradíciou je polnočná sv. omša. Vieme, že tieto bohoslužby sa slávili v Ríme už v roku 336 po Kr. Uprostred hlbokej noci, keď na severnej pologuli trvá noc najdlhšie, slávil sa príchod Svetla ako príchod jedného skutočne vydareného božieho človeka.

Pri polnočnej bohoslužbe čítavame v našich chrámoch rozprávanie z Lukášovho evanjelia o Ježišovom narodení. Oznamuje veľkú radosť: Dnes sa vám narodil Spasiteľ, Kristus Pán... Ešte predtým sa čítava text od proroka Izaiáša, pochádzajúci z dávnych čias pred 2 700 rokmi. Podobne ako evanjelium aj prorok oznamuje radosť: Ľudia kráčajúci vo tme uzrú veľké svetlo. Nositeľom svetla má byť chlapček nazvaný zvláštnymi menami: Obdivuhodný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja... Je to veľa vznešených pomenovaní, za ktorými sú veľké očakávania. Tie sa však nezrodili zo snívania, ale z potreby hľadať riešenia. Nie na jeden vianočný večer, ani na jeden rok, ale na celý život. Ak preto máme dnes Vianoce a naša radosť sa mieša aj s neistotou, nevadí to. Nevadí to, ak sme uverili, že spolu s prorokmi, Máriou a Jozefom, sv. Františkom a mnohými ďalšími sme pozvaní kráčať na spoločnej ceste. Sme pozvaní tým, kto je pre nás Spasiteľom a Kristom, Radcom, Bohom i Kňazom pokoja. Toto pozvanie je základom našej radosti, ktorá nepochádza z dočasných vianočných kulís, ale od samotného pozývateľa, od toho, ktorý sa nám narodil, aby nás uistil, že naša dnešná neistota je prechodná a radosť nám zostane natrvalo.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 33 x