» články » detail článku

Homília - 31. nedeľa cez rok (B)

Hebr 7,23-28 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

4.11.2012, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Po tieto týždne častejšie spomíname na II. vatikánsky koncil. Slávi sa totiž jeho okrúhle výročie (začal pred 50 rokmi). O uskutočnenie koncilu sa stále bojuje. Ľuďom moci a strachu sa nepáčia viaceré vyhlásenia koncilu. Preto aj mnohé z toho, čo koncil odsúhlasil, ešte len čaká na uvedenie do praxe. Za najviditeľnejší výsledok koncilu sa pokladá obnovená liturgia. Keď som bol malý chlapec a miništroval som, stáli sme s kňazom otočení chrbtom k ľuďom, kňaz sa potichu modlil latinsky a my miništranti sme mali na tabuľkách napísané latinské odpovede, ktoré sme mali v pravú chvíľu povedať. Ostatní ľudia sa do toho nemiešali, spievali piesne alebo počúvali hudbu. Pamätám si, že na sv. prijímanie, pri ktorom sa kľačalo, išli v nedeľu tak dve, tri staršie ženy, inak nik. Po koncile sa bohoslužby začali sláviť v domácej reči, vznikli oltáre ako rodinné stoly, kňazi začali pri omši vysvetľovať Sv. Písmo a ľudia sa začali viac zapájať do bohoslužby. Zmenená liturgia mala postupne zmeniť aj predstavu o nás a našej viere.

Pri týchto zmenách nešlo o nejakú povrchnú modernizáciu. Naopak, zmeny po koncile sa inšpirovali pôvodným svedectvom viery čiže Sv. Písmom. Nové prežívanie liturgie vychádzalo aj z Listu Hebrejom, z ktorého v ostatné nedele čítame. V tomto liste sa totiž viac ako inde píše o kňazstve a liturgii. V dnešnom úryvku zo 7. kap. tohto listu autor prisudzuje pravé, nepominuteľné kňazstvo iba Kristovi. Ako každé kňazstvo, aj kňazstvo Kristovo má prepájať, premosťovať ľudí a Boha. Podľa Listu Hebrejom uskutočňuje Kristus túto svoju úlohu tým, že žije, že existuje ako živý u Boha v tom istom postoji, ktorým vždy žil. Autor listu tento postoj nazýva „prihováranie sa za nás“. Prihováranie, státie pri človeku, podelenie sa o svätosť, to je zároveň tá jediná obeta, ktorú prináša Kristus, tá jediná, ktorú potrebujeme.

Autor Listu Hebrejom porovnáva Kristovo kňazstvo s kňazstvom, ktoré poznali židia v Starom zákone. Je to niečo podobné, ako keď my porovnávame naše chápanie kňazstva, liturgie a viery s chápaním týchto tém v časoch pred II. vatikánskym koncilom. V krátkosti sa dá povedať, že to staré chápanie bolo poznačené ustavične prítomným pocitom hriechu, neistotou a strachom. Preto kňazi Starého zákona opakovane prinášali krvavé obety zvierat, opakovane sa človek pokúšal doprosovať Boha, aby ho vypočul. A opakovane zostával neistý. Niečo podobné sa žilo v cirkvi pred koncilom. Veriaci katolíci sa ustavične cítili pred Bohom neistí. Preto nechodil skoro nik na sv. prijímanie. Omša sa chápala ako opakovanie Kristovej obety, kňaz v záp. obrade (aj tým, že zväčša nemá rodinu) sa chápal ako ten, čo sa obetuje, a byť na omši sa chápalo, ako byť na niečom svätom, čo si vlastne nezaslúžime – preto tak veľa ľudí sa tlačilo pri vchode do kostola a nie pri oltári.

Koncil chcel toto všetko zmeniť návratom k posolstvu Nového zákona. Kristus je náš jediný kňaz. Naši kňazi nemajú opakovať jeho obetu, ale sprítomňovať ju. Majú sprítomňovať nie to, čo sa kedysi stalo, ale to, čo Kristus oslávený žije pred Bohom stále, keď sa prihovára za nás. Služobní kňazi modlitbou v mene celého spoločenstva zvolávajú Ducha Svätého na chlieb a víno, aby sa nám tieto dary stali telom a krvou Ježiša Krista. Všimnime si – aby sa stali nám, v našej spoločnej viere, v našom spoločenstve, telom a krvou Kristovou čiže životom, čiže láskou, ktorá sa obetovala až po smrť. Z liturgie uctievania Božieho tajomstva „na diaľku“ mala sa stať liturgia zažitia Boha „na blízko“; z ľudí žijúcich v strachu pred Bohom mali sa stať ľudia, ktorí prijímajú ním podávanú ruku, jej sa chytajú a veria, že ich tá ruka nepustí.

Zmenená liturgia priniesla aj zmenu v chápaní viery. Viera prestala byť prežívaná ako úcta pred tajomstvom a začala sa prežívať viac ako rozhovor s Bohom o nás a našom živote – pomocou rozhovoru a lásky medzi nami ľuďmi. Je toto aj naše chápanie, naše prežívanie viery? Iste, podnes sa nájdu ľudia, ktorí tieto zmeny nepochopili a neprijali. Dá sa to vidieť napr. na kňazoch, ktorí pri kázni strašia, sv. prijímanie rozdávajú len oni sami, odmietajú dať hostiu do rúk, na ľudí sa nedívajú, a keby mohli, najradšej by celú sv. omšu boli otočení chrbtom. Z takýchto gest ľahko odčítame úzkostlivé chápanie viery. Naopak, keď sa sv. omša slávi v kruhu okolo oltára, keď sa v slovách kňaza odrážajú skúsenosti ľudí, keď sa sv. prijímanie rozdáva tak, že nestojíme za sebou, ale vedľa seba, aj takýmito malými gestami naznačujeme Ježišovo chápanie viery, kde sme jedna rodina s ním a v ňom, jedno spoločenstvo viery na ceste životom. Pomáhajme si sláviť takúto liturgiu, modlitbu spoločenstva, ktorému Boh podal ruku v Kristovi! A najmä si pomáhajme vo všedných dňoch žiť to, čo slávime!


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 8 x