» články » detail článku

Homília - Zjavenie Pána

Mt 2,1-12 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

6.1.2013, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Keď som bol nedávno v jednom rakúskom mestečku pri Viedni, práve, keď som vystupoval na parkovisku z auta, vychádzali z miestneho kostola deti vo veku 8 až 15 rokov. Išli na všetky strany, aby navštívili ľudí na každej ulici, v každom dome mesta, zavinšovali ľuďom Vianoce a Nový rok a zároveň poprosili o peniaze. Nie pre seba, ale na podporu šírenia evanjelia v chudobných krajinách. Deti išli v skupinke, niekto z nich niesol na palici hviezdu, ďalší kadidlo a tašku na dary; cez šaty mali prehodené farebné pláštiky a na hlave kráľovské koruny. V Rakúsku týmto deťom vravia Sternsinger (speváci s hviezdou). Naši ľudia poznajú koledovanie skôr na folklórny spôsob, hoci v ostatných rokoch sa aj v našich farnostiach ujíma zvyk podobný koledovaniu v Rakúsku.

Koledovanie, chodenie s hviezdou, zbieranie peňazí na podporu šírenia evanjelia – to nie je len detská hra. Je to skôr milé stvárnenie príbehu, ktorý dnes počúvame z evanjelia. Príbehu, že je možné uvidieť hviezdu, ktorá nám zjaví Pána. Aký Pán sa tu myslí? Myslí sa ten jediný Pán, ktorému sa môžu ľudia pokloniť bez obáv, že stratia seba samého, slobodu, česť i majetok. Myslí sa Pán Boh. A čo je tá hviezda, ktorá nás k Bohu privádza? Je to Ježiš, ten podľa evanjelia v Betleheme narodený židovský kráľ. Koho mimo židov však zaujíma nejaký židovský kráľ? Podľa príbehu z Matúšovho evanjelia zaujímal mudrcov z bližšie neurčených krajín na východe, a zaujíma aj nás, ak chápeme Ježišov príbeh.

K tomu porozumeniu patrí vedieť, že židia v pravom zmysle slova vlastne nikoho z ľudí nesmeli uznať za kráľa. Aj v najslávnejších rokoch židovských kráľov (Dávid, Šalamún) išlo o kráľov v úvodzovkách či kráľov s výhradou. Skutočný kráľ je vo svetskom chápaní absolútny panovník. Ale podľa prvého Božieho prikázania nikomu nemožno priznať absolútnu moc nad svetom, nikomu sa nemožno pokloniť, iba Bohu. Tým boli viazaní aj izraelskí (židovskí) králi. Vždy sa mali cítiť len viditeľnými zástupcami Boha na zemi, nie náhradou za neviditeľného Bohom. Ak teda v Matúšovom evanjeliu čítame, že mudrci z východu hľadali židovského kráľa, hľadali toho, ktorý bude naozaj zastupovať Boha na zemi, ktorý bude zjavovať Pána, nie seba. Viacerí proroci Starého zákona predpovedali príchod niekoho, kto ustanoví Božie kráľovstvo na zemi. Nazývali ho Mesiášom alebo aj Dávidovým synom, ktorý hoci je synom, bude väčší ako Dávid. Svoju moc totiž nebude odvodzovať od Dávida, ale od Boha. Kto pozná Ježišov príbeh, vie, že to väčšie ako Dávid nežil Ježiš tak, žeby zvíťazil vo viacerých vojnách a mal väčší majetok ako Dávid. Naopak, bol tým, kto zomrel na kríži. Svoju moc neprejavil tým, že nezomrel, ale tým, že nechal na Boha, aby prejavil svoju moc a obnovil jeho život. Na konci Matúšovho evanjelia sa preto píše niečo podobné ako na počiatku. Kým na počiatku sa mudrci klaňajú dieťaťu v Betleheme ako kráľovi a dávajú mu svoje dary, na konci sa Ježišovi klaňajú ženy a učeníci ako vzkriesenému Pánovi (Mt 28,9.17). Nedávajú mu však už dary, ale seba, dávajú sa mu k dispozícii – pôjdu a budú v jeho mene hlásať evanjelium.

Príbeh o príchode mudrcov do Betlehema je vlastne prerozprávaním skúsenosti, ktorú získali Ježišovi učeníci a učeníčky po jeho zmŕtvychvstaní. Je to príbeh, ktorý sa nedá vymyslieť. Príbeh, že strach sa zmenil na radosť. Príbeh, že nemí a ponížení sa naučili hlásať evanjelium. Príbeh, ktorý dal ľuďom novú silu a ktorý ich rozhýbal, aby vstali a hľadali a neprestali, kým nenájdu hviezdu, kým nenájdu kráľa, kým nenájdu taký zmysel života, ktorý sa neutopí ani v chudobe, ani v bolesti, ani v smrti. Je naša viera, ktorou sa hlásime k Ježišovi ako nášmu kráľovi, ako vzkriesenému Pánovi, tá viera, ktorá mení aj naše obavy na radosť? Je to viera, ktorá aj nám rozväzuje ústa – nie na hlúpe reči, ale na slová povzbudenia a uzdravenia? Viera, ktorá nás vždy znova dokáže rozhýbať, aby sme vstali a hľadali a neprestali, kým nenájdeme pravý zmysel svojho života?

Deti, ktoré chodia s hviezdou, získavajú cennú skúsenosť: že ľudia vedia otvoriť svoje srdcia i peňaženky a vedia sa podeliť. A že podeliť sa môžeme s niečím viac, ako sú naše peniaze. Môžeme sa podeliť o to, čo nás samých obohacuje – o priateľstvo s ľuďmi i Bohom. To sú napokon jediné bohatstvá, ktoré sa delením nezmenšujú, ale rastú.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 447 x