» články » detail článku

Homília - 3. nedeľa cez rok (C)

1 Kor 12,12-31 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

27.1.2013, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


V susedných Čechách dnes vyhodnocujú svoje prvé priame prezidentské voľby. Tí dvaja kandidáti, ktorí sa v Českej republike dostali do posledného kola, boli zaujímaví aj pre mnoho ľudí na Slovensku. Obaja mali svojich veľkých priaznivcov i odporcov; viacerí komentátori sa zhodli, že obaja sú zaujímaví aj preto, že nie sú tuctoví, že majú charizmu. V politike sa charizmou nazýva dar osobnej príťažlivosti i akejsi ľahkosti v styku s ľuďmi, čo politikovi umožňuje, aby pôsobil dôveryhodne (aspoň v časti verejnosti).

O charizmách hovoríme aj v cirkvi. V súčasnosti menej ako v časoch prvých kresťanov. Ako čítame v Prvom liste apoštola Pavla Korinťanom, Pavol hovoril o charizmách – osobitných daroch Božích pre každého kresťana – z viacerých dôvodov. Predovšetkým chcel, aby si kresťania pomocou týchto osobitných darov všímali, ako ich obdarúva Boh a boli za to vďační. Potom im pripomínal, aby tieto dary Božie neprijímali na vlastné povýšenie, ale žili svoje charizmy na úžitok ostatných, pre celú cirkev. Aby to bolo možné, pripomínal Pavol korintským kresťanom, že musia svoje charizmy žiť v zjednotení s Kristom, cez ktorého všetky Božie dary k nám prichádzajú a prúdia.

Apoštol pri svojej reči o charizmách prirovnal cirkev k ľudskému telu, kde je Kristus ako hlava a my ostatní sme ako časti jeho tela. Tento obraz, ktorý Pavol použil, bol už v staroveku známy. Spoločnosť (národ, štát) sa tu predstavuje ako ľudské telo, v ktorom je panovník hlavou a ostatní občania sú rôznymi časťami tohto tela. Čo však všetky časti tohto tela drží pokope? Azda moc panovníka alebo zákony? Kedysi to bola aj viera v božské poslanie vládcu. Mohla to však byť aj nebezpečná viera v jednotu národa cez spoločnú rasu a krv. Nadradenú moc panovníka, ako aj nadradenosť niekoho na základe národnosti a rasy, dnešné demokratické štáty odmietajú. Čo potom drží demokratickú spoločnosť pokope? Niektorí filozofi dnes hovoria o slabom mieste demokracie, keď to posledné, na čo sa verí, sú len spôsoby jej fungovania: že budú zasa nové voľby, že sa nanovo obsadia funkcie, odhlasujú sa nové zákony... Bývalý český prezident Havel často hovorieval o úcte k „niečomu vyššiemu“. Nájsť a mať takúto úctu však vôbec nie je jednoduché. Dnes sa mnohí ľudia cítia ako stratení a cudzí nielen vo veľkom svete, ale aj v malej obci alebo na pracovisku (kde s niektorými ľuďmi často prežijeme roky), a čoraz častejšie aj v bežných rodinách. Ľudia nevedia žiť pospolu. Vieme to aspoň v našej cirkvi? Niekto by sa mohol opýtať: A prečo v cirkvi? Nuž preto, že s touto túžbou byť spolu – ba viac byť spolu tak, aby ľudia (a to aj neveriaci) videli v cirkvi znamenie jednoty a spolupráce pre všetkých – stojí a padá zmysel jestvovania celej kresťanskej cirkvi. Apoštol Pavol za spojivo, ktoré všetko v cirkvi drží pospolu, označoval Kristovho Ducha, ktorým sme boli prijatí doňho, do jeho života, do jeho tela. Tak ako všetky časti tela žijú vďaka svojej hlave, tak podľa Pavla všetci kresťania sú pospolu, pokiaľ vedia a veria, že boli okúpaní či napojení tým istým Svätým Duchom. Je však toto presvedčenie medzi nami ešte živé?

Mať Kristovho Sv. Ducha nie je to isté, ako mať nejakú tradíciu, nejaké zákony a zvyky. To by bolo predsa temer to isté ako v štáte, v ktorom sa už na nič veľké neverí, len sa držia zvyky, aby nebolo horšie... Dobrého politika poznáme podľa toho, že má charizmu. Poznáme aj dobrého kresťana podľa jeho charizmy? Aká je tá moja charizma? Pozor, nejde však o hocijakú výnimočnosť či talent. Apoštol pripomínal dar apoštolovať, prorokovať, učiť, vysvetľovať, uzdravovať i mať dar jazykov (azda sa tým myslelo niečo ako dnešné umenie – vedieť vyvolať nadšenie, radosť). Ako veľmi dôležité pripomínal, že kresťan musí žiť svoju charizmu na úžitok ostatným. Podľa Pavla máme od Boha každý svoju charizmu (nezáviďme si preto, nepodceňujme sa, ale ani nevyvyšujme), ale nemáme ju pre seba, lež na úžitok ostatným. Toto je však veľký problém a často i hriech aj medzi kresťanmi. Buď sa podceňujeme (že sme bez charizmy) alebo naopak sa hrdíme tým, čo máme a vieme, ale nevieme dať svoju charizmu do služby ostatným.

Význačný teológ Karl Rahner mal štyri dni po príchode z Druhého vatikánskeho koncilu (12. dec. 1965) slávnostnú reč v sále vládneho paláca v Mníchove. Vtedy nad koncilom vládlo v cirkvi i vo svetskej spoločnosti obrovské nadšenie. Čakalo sa, ako zhodnotí koncil najvýznamnejší nemecký teológ. Rahner vtedy prekvapil, keď koncil nazval „začiatkom začiatku“ a všetko, čo cirkev robí, a čo urobila aj na koncile – všetky jej úrady a sviatosti a zákony a kázanie a reformy a aj sám koncil – označil len za službu tomu, aby sa vzbudilo to najťažšie: Viera, nádej a láska v srdciach ľudí. Rahner to prirovnal k úsiliu vyťažiť jednu tonu smolinca – rudy, z ktorej sa získa 14 stotín gramu rádia. Obrovský nepomer, a predsa sa ľudia do toho púšťajú, vediac, že sa to oplatí. Rahner podobne hovorí: Aj v cirkvi často vŕšime tony hlušiny, a predsa sa to oplatí, ak vieme, ak veríme, že naším cieľom je získať aspoň trošku rádia, čiže toho vzácneho prvku viery, nádeje a lásky.

Každý z nás nemá charizmu, ako majú úspešní politici. A nemusí nám to byť vôbec ľúto. Máme však poznať tú svoju charizmu, ktorú máme od Boha, a potom na nej pracovať a nevidieť len hlušinu nášho života, ale byť vďační aj za tú trošku viery, nádeje a lásky, ktoré sa v nás narodia a dajú napokon všetkému svoj zmysel.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 12 x