Farnosť Devínska Nová Ves
» články » detail článku
Homília - 4. veľkonočná nedeľa (C)
Jn 10,27-30 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)
21. 4. 2013, nedeľa
Autor: Karol Moravčík
Bol som kedysi pozvaný do jedného rádia. Keď som tam prišiel, moderátor ma žoviálne povzbudil, aby som pozdravil svoje ovečky. Ja som ho hneď opravil: nemám ovečky, mám kamarátov. Vy, ktorí ma v kostole počúvate, to môžete potvrdiť: Takto sa oslovujeme – milí priatelia. A môžeme si len želať, aby sme sa nielen oslovovali, ale aj boli priatelia, skutoční priatelia, nielen niekto so mnou, ale všetci navzájom.
Dnes z evanjelia počúvame, že Ježiš sa nebál hovoriť o ľuďoch ako o svojich ovciach. Hovorieval, že ony ho počúvajú, dajú naňho a on ich nikdy neopustí. Berie všetkých tých ľudí ako dar od Boha – pripomenul Ježiš. A keďže on, Ježiš, drží spojenectvo s Otcom, nemusí sa nikto báť, že bude opustený, že sa stratí alebo ho niekto zlý vytrhne z Božieho objatia. Neviem, či by aj dnes, najmä v mestskom prostredí, Ježiš použil obraz o ovciach a dobrom pastierovi. Rozumieme, že je to obraz, že vlastne hovorí o ľuďoch ako priateľoch, ale asi celkom nevieme precítiť, ako to Ježiš myslel.
O akom priateľstve Ježiš hovoril, keď hovoril o ovciach, ktoré počúvajú jeho hlas? Aby sme ten obraz lepšie pochopili, všimnime si, ako na nás reagujú naše domáce zvieratá. Ľudia v meste majú v domácnosti najčastejšie nejakého psíka. Počúva náš pes na náš hlas? Samozrejme, a keď sme naňho dobrí, uteká za nami. Môj pes reaguje aj na zvuk motora môjho auta. Ešte nie som doma, ale on sa už teší, že sa blížim. Podobne reagovali na svojho človeka ovce. Mestský človek, ak je niekde na vidieku a vidí stádo oviec, nevie si predstaviť, ako môže ovca počúvať na niečí hlas. Veľké stádo oviec si dnes drží len nejaká veľká farma. Ježiš však nehovoril o veľkochove, pohyboval sa medzi chudobnými ľuďmi, ktorí mali zväčša len zopár oviec. Keď ich dali pásť, poslali ich spolu s ovcami z celej dediny, takže oviec mohlo byť spolu aj viac ako sto. Keď sa po paši vracali domov, majitelia zavolali na tie svoje ovečky, a tie hneď zareagovali a išli za svojimi pánmi. Napokon, chudobní ľudia často bývali v jednom priestore s domácimi zvieratami. Oddelení boli len vyvýšeným miestom. Takže, malí sedliaci, ktorí počúvali Ježiša, veľmi dobre rozumeli, o čom im hovorí. Ježiš im vlastne povedal: Boh sa k nám správa ako ty k svojej ovečke. Chrániš ju, živíš, hľadáš ju, keď sa stratí, bojuješ za ňu, keď ti ju chce niekto ukradnúť. A ty zasa sa máš správať k Bohu, ako tvoja ovečka k tebe. Počúvaš ho, dáš na jeho hlas, veď vieš, že ťa má rád. Pre palestínskych sedliakov bolo Ježišovo rozprávanie celkom jasné. Boh sa o nás stará ako o svojich priateľov, dokonca za takých pokladá aj hriešnikov. A odrazu bolo jasné aj Ježišovo správanie. Ježiš sa chce správať k ľuďom, ako sa k nim správa Boh. Tak ako my k svojim ovciam. Preto sa priatelí s hriešnikmi, dokonca s nimi viac ako s ostatnými. Veď aj my vykladáme viac námahy pre stratenú ovcu, ako pre ovcu, ktorá je doma.
Nakoľko je Ježišovo rozprávanie jasné aj nám? Mnohým asi veľmi nie. Mnohí dnes chápu Ježišovu metaforu o pastierovi a ovciach ako vzťah pána a podriadeného. Namiesto vzťahu priateľskej lásky vidia vzťah poslušnosti. Dokonca vojenskej poslušnosti. Mali sme raz jedného biskupa, ktorý s obľubou na kňazskej vysviacke kázal o poslušnosti kňazov voči sebe a za príklad dával skúsenosti z armádneho života. Veliteľ a vojak, vzťah, kde sa mlčky plnia rozkazy. Žiaden dobrý pastier a ovca, s ktorou si rozumie, ale šéf a podriadený, ktorý nič nemusí rozumieť, iba poslúchať. Dosť ťažko sa dá predstaviť väčšie prekrútenie pôvodného zmyslu, ako keď sa v obraze pastiera a oviec už temer nič nepozná zo vzájomnej dôvery a lásky (založenej v Bohu) a táto dôvera a láska sa nahradí odpudzujúcim chladom a strachom.
Keď sa v súčasnosti hovorí o cirkvi, niektorí ľudia z cirkvi radi ospravedlňujú toto prekrútenia evanjelia a pripomínajú, že cirkev sa nesmie prispôsobovať svetu a že cirkev nikdy nebude demokratická. Ja súhlasím, že cirkev nemá byť demokratická, ale dodávam, že to vôbec neznamená, že bude ako armáda vo vojenskom ťažení. Naopak, má byť niečím omnoho krajším ako demokracia: spoločenstvom priateľov, bratov a sestier, zjednotených spoločnou vierou. Len tak dokáže cirkev zmysel svojej existencie pred dnešným svetom. Len tak odstráni podozrenie, že je útočišťom pre nesamostatných a ustrašených a osvedčí sa ako spoločenstvo priateľov, ktorí dospievajú do vzájomnej zodpovednosti. Vieme, že nový pápež František prišiel z ďalekej Argentíny. Málokto už vie, ako tam učil ľudí, aby sa starali jeden o druhého. V Argentíne a celej Južnej Amerike je málo kňazov a často má jeden kňaz na starosti farnosť, kde žijú tisíce ľudí. Čo myslíme, ako sa kňaz o všetkých týchto ľudí stará? Všade sú mužovia a ženy, ktorí popri svojej rodine a práci hlásajú evanjelium, vedú bohoslužby a slúžia blížnym. Oni a ony, nielen kňaz, predstavujú pre ostatných dobrého pastiera a priateľa Ježiša. V ten večer, keď sa pápež František po prvý raz predstavil verejnosti, okrem iného povedal: „Teraz začíname túto púť: biskup a ľud. Púť v bratskej láske a vzájomnej dôvere.“ Všimnime si: Biskup a ľud spolu, kňaz a ľud spolu, všetci spolu ako priatelia. Nie každý sám alebo jeden nad ostatnými. Spolu ako Ježišovi priatelia.