» články » detail článku

Homília - 6. veľkonočná nedeľa (C)

Zjv 21,10-14.22-23 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

5.5.2013, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Keď sme pred viac ako 20 rokmi po veľkých politických zmenách získali slobodu, zdalo sa nám, že všetko už pôjde hladko, že už aj my kresťania môžeme slobodne pôsobiť a že zanedlho sa nám podarí premeniť celú spoločnosť, aby bola veriaca a morálna. Pamätám si, ako vtedy jeden kolega upozorňoval, že sa mýlime, že to hladko nepôjde, a to aj preto, že niektorí ľudia hľadajú v náboženstve len tzv. barličky pre svoj život, a druhí zasa len zážitky a atrakciu. Bolo to prísne hodnotenie? Možno prísne, ale koľkí z nás sa môžu čestne prihlásiť, že to, čo ich drží, pre čo žijú i mrú, je Ježišovo evanjelium, Ježišov život?

Dnešný úryvok z Jánovho evanjelia to podstatné opisuje ako lásku k Ježišovi, ktorá sa prejavuje v dodržaní, zachovaní jeho slova. Zamilujeme si Ježiša a dodržíme jeho slovo, dodržíme to, ako on vyslovil, o čom je život. V tomto význame sa dajú chápať aj metafory zo Zjavenia Jánovho: Ľudia, ktorí si zamilovali Ježiša, jeho život a jeho slovo, sú ako Ježišova nevesta, ktorá z lásky k svojmu partnerovi žije nie to, čo „mu vidí na očiach“, ale to, čím je oslovená. A oslovení sme nielen slovom, ale vyžarovaním celej bytosti toho, kto nás miluje.

Autor knihy Zjavenia hovorí o kresťanoch ako neveste, Baránkovej žene, a Ježišovi ako Baránkovi. Titul Baránka prevzal zo Starého zákona ako pomenovanie lásky, ktorá sa daruje a obetuje. Potom prorok hovorí o tom, ako vidí Baránkovu ženu, teda spoločenstvo kresťanov. Pritom používa i druhý obraz. Nevesta Baránkova je ako mesto s mocnými hradbami a bránami. Celé žiari ako drahokam. Svoju krásu táto nevesta či mesto nemá sama zo seba, ale zvnútra, zo svojho stredu, keďže Boh je jeho chrámom a Baránok (Kristus) je lampa, cez ktorú Boh svieti. Brán má mesto dvanásť. Ide o symbolické číslo, podobne ako počet 12 kmeňov izraelských alebo 12 apoštolov. Toto číslo symbolizuje celok, úplnosť, a naznačuje aj úlohu nevesty. Nemá sa chcieť páčiť sama svojmu ženíchovi, ale má byť miestom zjednotenia všetkých ľudí, celého sveta. Preto má brány na všetky svetové strany. Brány sa zaiste môžu aj zatvoriť pred tými, ktorí chcú zlo, ale v zásade sú brány určené na to, aby umožňovali komunikáciu. Autor Zjavenia Jánovho nemaľuje nejaký nereálny obraz. Tesne pred textom o Baránkovej neveste pomenúva tých, čo konajú zlo, pričom menuje tieto skupiny ľudí: zbabelci, neveriaci, špinavci, vrahovia, smilníci, traviči, modloslužobníci a luhári; o nich píše, že budú mať podiel v jazere, horiacom ohňom a sírou (Zjv 21,8).

Nejde o to, aby sme sa nad iných povyšovali, ale o to, aby sme vedeli, že máme o seba a svet bojovať, a že nevesta Baránkova, to nové mesto, Božie kráľovstvo – áno, to všetko sa nás týka, k tomu sa máme hlásiť – ale toto všetko je na ceste, v stave zrodu, a my ešte nie sme v cieli. My ako kresťania, ako cirkev, sme na ceste, a to, čo nás na tejto ceste vedie, je Ježiš Kristus, Boží Baránok. Kniha Zjavenia povie, že je aj Lampa, Svetlo, ktoré nás osvecuje. Takže, je pekné, ak niekto z nás povie, že mu viera pomáha, ale nesmieme túto vieru brať ako barličky, o ktoré sa opierame, keď sme problémami dolámaní, ale ako svetlo, ktoré nás zvnútra hreje a svieti nám na cestu. Barle sú cudzí predmet, viera však má byť tvoja, tvoja sila a tvoje svetlo. Podobne je pekné, ak niekto povie, že náboženská viera mu život robí zaujímavejším. Ale nesmieme túto vieru brať ako zážitok samotný, ako nejakú atrakciu, ktorá prerušuje tok všednosti. Viera má byť tvoja, tvoja sila a tvoje svetlo.

Na televíznom kanáli, ktorý sa špecializuje na históriu, som si všimol, že na ňom vysielajú aj dokumenty o chorvátskej histórii. Dokument má viacero pokračovaní a ukazujú v ňom najmä začiatky chorvátskeho kráľovstva. Podobne ako u nás aj v Chorvátsku sa začiatok národnej histórie prelínal s prijatím kresťanskej viery. Televízny dokument ukazuje, ako v 9. a 10. st. jednotliví vladári pochopili, že prijatím kresťanskej viery upevnia svoje politické postavenie, a preto šírenie kresťanstva podporovali. Dokument súčasne netají, že títo ľudia neboli vôbec bez chýb, keď sa dali pokrstiť. Naopak, v rannom stredoveku často vládol hlad, ľudia zápasili o holé prežitie, veľa sa pili opojné nápoje, a muži, ktorí sa mohli pokladať aj za priateľov, málokedy sa rozišli bez toho, aby sa nepobili. Doba bola násilná a kresťanská viera bola vlastne to jediné, čo týchto ľudí skultúrňovalo, poľudšťovalo, posväcovalo. Pomaly, ale isto.

Ľudia si dnes často sťažujú na dnešnú dobu. A v mnohom majú pravdu. Ale ktorá doba bola tá dobrá? Chceli by sme napr. žiť v tom rannom stredoveku? Radšej ako takouto otázkou zaoberajme sa otázkou inou: Čo je to, čo mňa skultúrňuje, poľudšťuje a posväcuje? Azda po krátkom stíšení aj my môžeme povedať: Je to moja viera, je to viera, že Ježiš je moja láska a moje svetlo, v ktorom som sa našiel.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 6 x