Žiť manželstvo s Bohom

Liek na krízu rodiny

27. 4. 2013, sobota

Autor: Terézia Lenczová

V čase,
- keď je na Slovensku (najmä v Bratislave) taká vysoká rozvodovosť, že skoro každé druhé manželstvo sa končí rozvodom;
- keď tak veľa detí si nemôže uplatniť svoje najprirodzenejšie právo – právo na lásku obidvoch rodičov;
- keď pred súdmi i mimo nich sa odohráva bolestná vojna storočia: vojna o deti v mene uplatňovania práva rodičov na ne – každý z rodičov podľa svojej predstavy;
- keď zo strachu pred celoživotným záväzkom či z nedostatku zodpovednosti toľko mladých ľudí
odmieta manželstvo ako školu lásky, ako bezpečný prameň nového života;
- keď...

sme zvolili ako motto nádherné prisľúbenie Pána Ježiša: „Nebojte sa!... Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta." (Mt 28,20)

Program:
1. Vstupná prednáška (Terézia Lenczová) 2. Svedectvá a skúsenosti štyroch manželských párov z Dev.N. Vsi z troch generácií 3. Diskusia

Vstupná prednáška bola zameraná na jednotlivé fázy života v manželstve a ich rozvojové úlohy, ako nám ich sprostredkúva Božie slovo vo Sv. Písme, poznatky vied o človeku a skúsenosti.

1. Príprava na manželstvo - ako si to BOH predstavuje

- Poznať čím skôr Boží zámer s manželstvom a rodinou
To je poslaním rodinnej výchovy a prežívania skúsenosti detí zo vzťahov otca a mamy vo vlastnej rodine; neskôr výchovy k zodpovednej láske v škole, neskôr v rámci bezprostrednej prípravy na vstup do manželstva: poznať zmysel slov Biblie z Gn 1,27: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz. na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril. Boh ich požehnal a povedal im: Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad ...“ Tiež: Gn 2, 24: „Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom." Túto Božiu víziu, ako ju predkladá Starý Zákon, Pán Ježiš potvrdil v plnej platnosti. Citoval text Gn 2,24 a dodal: „Mojžiš vám pre tvrdosť vášho srdca dovolil prepustiť vaše manželky, ale od počiatku to nebolo tak.“ (Mt 19,4-8)
Desatoro, desať veľkých slobôd ku konaniu dobra, v 6. a 9. prikázaní ukazuje veľký Boží dôraz na úctu k telu vlastnému i druhého človeka, na posvätnosť ľudskej sexuality a na záväzok manželskej vernosti.
- Pravá láska dokáže čakať
To je hnutie mladých Američanov a neskôr aj Európanov uprostred kultúry konzumnej sexuality bez lásky a zodpovednosti; stanoviť si cieľ prípravy na vlastné manželstvo v čistote, úcte a zodpovednosti voči druhému pohlaviu.

2. Život v manželstve - učíme sa prejsť od dvoch nezávislých „JA“ k „MY“

- Manželia sa každý deň zdokonaľujú v umení spoločnej komunikácie
Skúsenosť mnohých manželov s umením komunikácie môžeme zhrnúť do troch krokov:
• Každý deň si zdieľať, čím žijeme, čo nás teší, čo nás trápi, čo a ako prežívame.
• Každý deň si prejavovať nežnosť a dať si pocítiť, že sa máme radi. V dňoch, ktoré si podľa vzájomnej dohody neplánujeme počatie dieťatka, si manželia tvorivo vynájdu drobné prejavy pozornosti a dobroty.
• Každý deň sa spolu modliť a Bohu predkladať svoje radosti i bolesti, plány a sklamania.
Kde nie je spoločná viera v Boha, môže pomôcť i spoločné stíšenie a zjednotenie sa so všeľudskými hodnotami.
- Manželia si spoločne budujú svoj vzájomný vzťah
Tu nám Božie slovo ponúka niekoľko „návodov“:
• V Liste Kolosanom apoštol Pavol hovorí o „vzájomnom podriaďovaní sa“ (Kol 3,18-22); a najmä radí: „Čokoľvek robíte, robte z tej duše ako Pánovi, a nie ako ľuďom!“ (Kol 3,23)
• V Liste Efezanom apoštol Pavol ukazuje kvalitu vzťahov, aká má byť medzi manželmi: „Podriaďujte sa jedni druhým v bázni pred Kristom. Ženy svojim mužom ako Pánovi, lebo muž je hlavou ženy, ako je aj Kristus hlavou Cirkvi, on Spasiteľ tela“ (Ef 5,21-23);
„Muži milujte manželky, ako Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu“ (Ef 5,25).

3. Spoločná úloha – vychovať a socializovať deti

- Spolupráca s Duchom Svätým
Vychovávať deti k hodnotám, ktoré „nie sú z tohto sveta“ a viesť ku nim deti, nie je ľahká úloha. To zakúsili prví kresťania, to sme zakúšali aj my za čias komunistickej totality. Iba príklad rodičov je tou najhodnotnejšou mincou, ktorú rodičia platia za formáciu detí k hodnotám prosociálnosti v individualistickej kultúre, k viere v Božiu prítomnosť v našich životoch v prostredí obrovskej sekularizácie. Pán Ježiš nám prisľúbil: „Ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky – Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, lebo ho nevidí, ani nepozná. Vy ho poznáte, veď ostáva u vás a bude vo vás.“ (Jn 14,16-17)
- Potreba vzdelávať sa
Rodičia sa nezaobídu bez istého množstva odborných poznatkov o výchove a jej zákonitostiach. Najlepšie sa darí, keď rodičia majú spoločenstvo rodičov, ktorí zdieľajú ich úsilie dobre vychovať deti, v kresťanskom spôsobe života. Príručiek o výchove je už na knižnom trhu dostatok. Občas je treba využiť aj služby dobrých pedagogických poradní, alebo návštevy psychológa.
- Príklad „zrna“, ktoré ak zomrie, prinesie bohatú úrodu
Rodičia na vlastnom tele zakúšajú nelásku (alebo možno bezradnosť v čase hľadania si vlastnej identity) svojich detí, najmä v období ich adolescencie. Nie je to ľahké. Tu je aktuálny Ježišov príklad „zrna, ktoré zomiera, aby prinieslo bohatú úrodu“ (Jn 12,24). Táto nezištná láska rodičov k deťom je náročná, ale pre deti je požehnaním. Ak rodičia ustoja „vydieranie“ od detí v mene ich vlastných záujmov, pomôžu im stať sa slobodnými ľuďmi. Ak odpustia deťom ich nelásku, naučia ich umeniu lásky. Ak vyžadujú rodičia od detí zodpovednosť (úmerne veku) za svoje správanie, naučia ich zodpovednosti.
- Ježišovo nové prikázanie ako dar a prísľub
Pán Ježiš vedel, že pre životnú cestu manželov a rodiny iba naša ľudská láska nestačí, preto nám ponúkol svoju radu a svoju pomoc: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom... ako som ja miloval vás“, to je jeho rada pre každodenné budovanie vzťahov s deťmi i navzájom (Jn 13,34). Apoštol Pavol ten nový spôsob budovania vzťahov konkretizuje na rodinu a všetky jej generácie, najmä pre deti a otcov: „Deti, poslúchajte svojich rodičov v Pánovi...vy, otcovia, nedráždite svoje deti k hnevu, ale vychovávajte ich prísne a napomínajte ich v Pánovi“ ((Ef 6,1-4).
A pre zvládanie radostných a najmä ťažkých situácií v rodine máme Ježišov prísľub: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ (Mt 18,20) A kde je on, tam veci fungujú! Len skúsenosť nám ukáže, čo to znamená byť spolu „v mojom, v Ježišovom mene“. Stojí to za to vyskúšať si to!

4. Rodina sa stáva „prázdnym hniezdom“, ale s trvalo otvorenými dverami!

- Väčší priestor pre individuálne záujmy?
Zdá sa, že teraz je čas, aby si každý z manželov uplatňoval svoje záujmy, čo nestíhali v čase aktívneho rodičovstva. Ale to by ich mohlo veľmi odcudziť. Tu prináša plody ten dlhé roky budovaný rozmer „MY“ manželov. Už sa za roky spoločného života tak zžili, že je im samozrejmé, že o všetkom dôležitom rozhodujú spolu. A sú natoľko tolerantní vo vzájomnej dôvere, že si vzájomne poskytujú väčší priestor pre individuálne záujmy. Ich vzájomná výmena je spoločným bohatstvom. Manželia sú si navzájom aj priateľmi v tom najhlbšom zmysle slova.
- Deti nás stále spájajú
Ich spoločným záujmom je stáť pri deťom na ich životnej ceste, niekedy neľahkej. I to dokáže manželov stredného a staršieho veku naďalej zbližovať. Schopnosť prijímať atypické rozhodnutia detí môže byť pre rodičov niekedy tvrdou výzvou. Ale láska rodičov dokáže otvárať dvere a pochopiť aj nepochopiteľné. Presne tak to robí Boh s každým/každou z nás...
- Komunikácia je úlohou každého dňa.
Už je na ňu aj viac času. A sú nám k dispozícii skúsenosti s každodenným budovaním vzájomnej jednoty. Máme aj skúsenosť s žitím každodenných udalostí v rodine podľa Božieho slova. Už sme pokojnejší, máme navzájom väčšie uznanie. Je to čas, keď v pokoji žneme plody nášho spoločného života v láske. Do oblasti našej vzájomnej komunikácie patria aj potreby ľudí okolo nás. Nie sme ostrovom pre seba, sme tu spoločne aj pre druhých.

5. Staroba – šanca prežívať lásku v zrelej podobe, nie odcudzenie či dokonca rozvod

- Úskalia a dary staroby
Vieme, že staroba môže byť aj ťažká. Azda ako nikdy v živote však vieme oceniť láskavú a chápavú prítomnosť manžela/manželky. Nie sme na tie ťažkosti staroby sami, to je nádej pre každý deň! A výzva apoštola Pavla: „Neste si vzájomne bremená, a tak naplníte Kristov zákon“ (Gal 6,2) je konkrétnou výzvou pre každý náš deň. Alebo príslovie: „Rozdelená bolesť, polovičná bolesť; rozdelená radosť, dvojnásobná radosť.“
- Otvoriť sa potrebným, službe v Cirkvi, v obci
Program na obdobie staroby- okrem radosti z vnúčat a starosti o ne – je veľmi dobre vyjadrený známou vetou apoštola Pavla: „Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi...nebuďte múdri sami pre seba“ (Rim 12, 15-16). Starí ľudia majú veľa darov. Ak ich dokážu vhodne ponúknuť a spoločnosť ich dokáže plodne využiť, je to na obojstranný úžitok. V období staroby máme šancu rozvinúť v sebe ten najvzácnejší dar, o ktorom hovorí apoštol Pavol vo Veľpiesni lásky (1Kor 13, 1-13).

6. Život vdovy/vdovca - šanca byť tu pre druhých.

- Čo pretrváva: to je súzvuk duší, ktorý sme získali spoločným životom
V Bohu prežívané je každé obdobie života cenné a pekné, aj obdobie po odchode manželského partnera. Bolesť zo straty premenená na ďakovanie za všetko to krásne i ťažké, čo sme spolu prežili, je bolesťou očistnou, plnou útechy.
- Život modlitby a služby v láske
Apoštol Pavol má mnoho odporúčaní najmä voči vdovám, ako užitočne, plodne a teda aj radostne prežiť stav vdovský vo vyššom veku. Mladým vdovám odporúča vydať sa. Starým vdovám odporúča pomáhať nevestám a mladým ženám (1Tim 5, 1-14). Skúsenosť nás učí, je táto služba je veľmi náročná: je k nej nevyhnutne potrebná veľká pokora; umenie viac počúvať ako hovoriť; byť takpovediac „ničím z lásky“ (Chiara Lubichová). Potom je tá spolupráca dvoch generácií žien plodná a radostná.
Predpokladá sa, že vdovy/vdovci majú viac času na modlitbu. Je veľkým darom, keď majú ženy i muži priateľov vo svojom veku a stave, sú si navzájom oporou. Spoločenstvo vdov a vdovcov môže byť požehnaním pre farnosť, v ktorej žijú svoj život modlitby a služby. Apoštol Pavol považuje za prejav bezúhonnosti vdovského stavu „dúfať v Boha a dňom i nocou vytrvalo prosiť a modliť sa“ (1Tim 5,5), lebo „kto sa nestará o svojich, najmä o domácich, zaprel vieru a je horší ako neveriaci.“ (1Tim 5,8)
- Povolanie k svätosti
Povolanie k svätosti života sa týka každého človeka, žien i mužov každého veku, detí aj starých ľudí. Tých azda ešte o niečo viac, lebo život v starobe je už predsieňou neba. Je teda logické, že sa snažíme osvojiť si spôsob života neba, aby sme mohli byť každý deň pripravení prijať Božie pozvanie... Staroba je teda obdobím, keď „s bázňou a chvením pracujeme na svojej spáse“ (Fil 2,12).

Svedectvá manželov z našej farnosti zo štyroch generácii

1. Mladí ľudia, Slávka a Dušan, hlboko veriaci evanjelici, po 30-ke.
Ona: Bývame a pracujeme ďaleko od seba, budujeme si vzťah každodennou telefonickou komunikáciou a návštevou, keď idem k rodičom na Východné Slovensko, odkiaľ je Dušan. Obidvaja sa ku svojmu vzťahu staviame veľmi zodpovedne, akceptujeme zásadu „pravá láska dokáže čakať“. Dohodli sme sa, že svoj vzťah a budúce manželstvo chceme postaviť na skale, na Pánovi Ježišovi.

2. T. a K. sú manželia 15 rokov, majú 4 deti.
„Našich prvých 7 rokov manželstva bolo ťažších. Aj sme mali dobrú vôľu, ale sme dosť rozdielne povahy. Tiež máme odlišné zvyklosti z vlastných rodín. Napríklad u K. sa rodičia nezvykli dôvernejšie rozprávať, ja som zase uzavretejšia povaha a tak aj medzi nami veľa vecí ostávalo „zametených pod kobercom“. Tiež nie sme obidvaja rovnako priebojní a keď jeden z nás v sebe dusil nespokojnosť, bolo to nebezpečenstvo pre vzťah. Začali sme hľadať pomoc v knihách, boli sme sa poradiť aj s psychologičkou a s kňazom. Veľmi nám pomohlo, keď nás priatelia pozvali na letný program „Manželské stretnutia“. Tam sme sa 9 dní oboznamovali s témami, ktoré sa z duchovného aj psychologického hľadiska dotýkali uzdravovania a prehlbovania manželstva. Okrem iného nás naučili hovoriť o probléme v prvej osobe – cez vlastné pocity a bez obviňovania druhého. Vďaka „Manželským stretnutiam“ sme si aj postupne vytvorili niektoré zvyky ako posilňovať náš vzťah – spoločná ranná kávička, priestor pre rozhovor jeden večer v týždni, spoločná večerná modlitba jeden za druhého a za naše potreby. Veľmi nás zbližujú krátke rozhovory o tom, ako sa máme a čo prežívame. Snažíme sa empaticky vypočuť jeden druhého a pochopiť, ako sa cítime, čo nás trápi a teší. Ak cez deň jedného z nás čaká niečo ťažké, strelnou modlitbou na seba myslíme.

V súčasnom svete sa to berie tak, že jediné, na čom záleží, je okamžitý silný zážitok. Boh to ale zariadil tak, že aj na psychickej a telesnej úrovni sme my ľudia vybavení nielen na dočasnú intenzívnu zamilovanosť, ale aj na dlhodobý vzťah s pekným pocitom blízkosti a dôvernosti. Manželstvo je v skutočnosti dlhodobé dielo, do ktorého investujeme svoje úsilie a ktoré môže a má byť pekné.

Za veľmi dôležitý kľúč k šťastnému manželstvu v súčasnom neľahkom svete považujeme kontakt so spoločenstvom rodín. Pomáha nám veriť, že Boh má pekný plán s naším manželstvom. Nemáme sa uspokojiť s všednosťou, ale máme sa v manželstve snažiť navzájom si niesť svoje bremená a usilovať sa „Aby ti bolo so mnou dobre.“

3. On a Ona, ich manželstvo trvá 27 rokov, majú 4 dospelé deti, najstarší syn sa chystá na sobáš.
„Veľmi veľa pre nás znamená Boží prísľub: Nebojte sa! Ja som s vami.“ Cítili sme v našom manželstve obrovskú Božiu pomoc. Manželstvo vnímame ako prejav obrovskej, šialenej Božej lásky k človeku.
Kládla som si otázku: Čo to znamená byť zrelý pre manželstvo? Pýtala som sa Boha: Je to ten pravý? Unesieme to, aj keď to bude ťažké? A prišlo svetlo: Idem do toho, beriem to aj s eventuálnym utrpením. Postaviť manželstvo na Bohu – keď sa človek dostane „dolu“, má sa o čo oprieť.
V nedávnej minulosti sme sa ocitli v situácii, keď sa nám zdalo, že naša láska zovšednela a akoby sa pomaly vytrácala i radosť zo života. Prežili sme pokojné Vianoce a opäť nastal kolobeh práce v zamestnaní a mnohé iné povinnosti rodinného života. Stromček bol ešte pekný, tak sme si ho ešte istý čas v obývačke nechali, a preto sme spávali provizórne na rozkladacom gauči vedľa neho. Keď sme sa chceli v izbe cez deň aspoň trochu pohnúť a mať aj trochu poriadok, bolo nutné každé ráno zdvíhať 2 metrové široké operadlo zo zeme na gauč. Manžel ráno odchádzal autom do práce a ja som utekala opačným smerom na autobus. Hnevalo ma, že gauč každý deň upratujem iba ja. Vtedy nám veľmi pomohli slová pátra Milana Bubáka, SVD z jeho knihy: Dve vína. Ide o dve vína z Kány Galilejskej (Jn 2. kap.). To pôvodné – ľudské. To od Ježiša – bolo oveľa lepšie! Ježiš k našej ľudskej láske pridáva to druhé víno, to svoje, a to je stále lepšie. V knihe je spomenutý príklad starších manželov, ktorí pri zlatej svadbe dosvedčovali, že ich láska je stále väčšia vďaka tomu, že na oheň vzájomnej lásky prikladali celý život polienka sebazaprenia. Vtedy mi svitlo, že láska nie je stále očakávanie niečoho milého od partnera , ale že tu má miesto aj moje sebazaprenie. Od toho dňa som začala zdvíhať 2 metrové operadlo na gauč s radosťou a sama som sa povzbudzovala, že to je také obrovské poleno sebazaprenia, ktoré musím každý deň prikladať na oheň lásky, aby sa znova rozhorela. Po pár týždňoch sme sa zázračne opäť začali k sebe približovať.

4. Júlia a Štefan, manželstvo trvá 50 rokov, majú jednu dcéru a vnučku.
Ona: „Náš vzťah je po 50 rokoch ideálny, lebo sa vôbec nehádame. Ja som sa vydávala veľmi mladá, veľmi zaľúbená, tešila som sa na krásne biele šaty nevesty. Až pri čepčení som si s vážnosťou uvedomila, že je to na celý život. Ako dievča som žila vieru, ale za naše manželstvo som sa nemodlila, robili to naši rodičia. A dobre sa modlili: môj manžel mal hrdinskú trpezlivosť, keď som napríklad pokazila jedlo, lebo som ešte nevedela variť. Neskôr mi modlitba hlbšie vstupovala do nášho manželstva. Našim spoločným heslom bolo: Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom, to sme zachovali po celý náš spoločný život, až do našej zlatej svadby (v roku 2012). Spoločenstvo Hnutia fokoláre nás vycibrilo cez skúsenosti na rôznych stretnutiach. Zamýšľali sme sa nad nimi a riadili sme sa nimi. Veľa nám to dalo!"
On: „Sme po 50 rokoch spokojní.“ A to hovoril po včerajšej pozoruhodnej skúsenosti: „Zasadil som stromček kivi v blízkosti iných drevín. Ale že nebol celkom v rade s tými ostatnými drevinami, Júlia ma požiadala, aby som ho vykopal a zasadil na vhodnejšie miesto. Bolo mi to strašne proti mysli! Ale som to urobil – a bola spokojná....“
Ako nezaujatý pozorovateľ hovorím: To je vyznanie lásky hrdinského stupňa.

Autorka: Terézia Lenczová, čestná predsedníčka Slovenskej spoločnosti pre rodinu, pripravila spolu s priateľmi; 0903184321.

::::Verzia pre tlač::::

Klikanosť článku: 838 x