» články » detail článku

Homília - sv. Cyril a Metod

Ef 4,1-7.11-13 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

5.7.2013, piatok

Autor: Karol Moravčík


Dnešný sviatok je trochu zvláštny. Je to cirkevný sviatok, ale aj politický a všeobecne kultúrny. Z cirkevného hľadiska patrí medzi sviatky svätých – v každej kresťanskej krajine sa osobitne oslavuje sviatok prvého apoštola, misionára, ktorý sa mimoriadne zaslúžil o prijatie kresťanskej viery v danej krajine. Nedávno sme slávili apoštolov Ríma – sv. Petra a Pavla. Dnes slávime spomienku na apoštolov Slovanov ( Slovenov) – sv. Cyrila a Metoda. Čo znamenali Peter a Pavol pre rímskych kresťanov, to Cyril a Metod znamenali pre našich predkov, ktorí pred 1150 rokmi žili na Slovensku, na Morave a v dnešnom západnom Maďarsku.

Cez spomienku na sv. Cyrila a Metoda ďakujeme za to, že sme tu, na Slovensku kresťanmi, že sme kresťanská cirkev, že poznáme evanjelium a Ježiša ako našu cestu k Bohu. Toto je prvoradé. Všetko ostatné (politika a kultúra), hoci veľmi užitočné, je vedľajšie. Na to prvoradé poukazuje apoštol Pavol v Liste Efezanom: Len jeden je Boh, jeden Duch Boží, čo pôsobí, a jeden krst, len jedno je skutočné kresťanstvo. Rôzne sú len Božie dary a cesty realizácie našej viery. Rôzne sú aj povolania v cirkvi, všetko však má slúžiť spoločenstvu, porozumeniu, jednote a našej ľudskej zrelosti – podľa miery, ktorú nám dal Kristus. Kde je tá mierka a v akej výške? Každý z nás sa má pýtať (jedno či tzv. obyčajný človek, kňaz alebo biskup): Som ako Kristus a čo mi k tom a čo mi k tomu ešte chýba?

Zdajú sa nám tieto otázky divné alebo zbytočne mudrlantské? Tým, čo sa to tak zdá, treba povedať, že sú asi kresťanmi len formálne, štatisticky či spoločensko-kultúrne. S dôsledkom, že sú asi kresťanmi veľmi labilnými či povrchnými. Kresťanstvo je pre takýchto ľudí spoločenské a kultúrne prostredie, nie vedomá voľba, ktorú si musím sám za seba vybojovať. Sv. Cyril a Metod prišli, aby sme boli kresťanmi naozaj, aby sme ľudsky dorástli do podoby Ježiša Krista, aby sme žili ako Kristus – kedysi som to nazval: Prišli, aby sme ako kresťania nezostali amatérmi, ale stali sa skutočnými znalcami. Dnes vďaka našim historikom a archeológom vieme, že sv. Cyril a Metod neprišli na Slovensko ako do úplne nekresťanského prostredia. Naši predkovia boli r. 863 už kresťanmi v druhej generácii. To však nezmenšuje význam pôsobenia sv. Cyrila a Metoda. Aj v Ríme, keď tam prišli Peter a Pavol, už bolo kresťanstvo. Oni ho však svojím svedectvom vysvetlili, prehĺbili a zakorenili. Podobne sv. Cyril a Metod. Na želanie kniežaťa Rastislava prišli, aby kresťanskú vieru naši ľudia porozumeli ako „svoju vec“ a bohoslužby slávili takisto ako „svoje“, nie ako cudzie slávnosti. Preto bolo také dôležité preložiť dôležité kresťanské texty do reči našich predkov (Slovenov).

Táto snaha – neprinášať kresťanskú vieru mocensky (aj keď s podporou vladára) – azda spôsobila, že šírenie kresťanskej viery u nás na rozdiel od iných krajín nenarazilo na tvrdé odmietanie, ktoré by vyústilo do zabíjania apoštolov (tak bol v Poľsku zabitý Vojtech, v Čechách Václav, neskôr v Uhorsku/Maďarsku sv. Gellért a Bystrík). U nás len z politických dôvodov boli po Metodovej smrti žiaci sv. Cyrila a Metoda vyhnaní z krajiny. Dôsledkom bolo, že po svojom odchode mocne prispeli ku kresťanskosti, kultúrnosti i politickej sile iných krajín (Poľska, Česka, Chorvátska, Bulharska). V tomto ohľade tak oslavovaný Svätopluk urobil veľkú chybu, keď si želal odchod žiakov sv. Cyrila a Metoda z našej vlasti. Dúfal, že si vyrieši vzťah k Nemcom, jeho synovia však politicky a vojensky napokon nepodľahli Nemcom, ale spolu s nimi prehrali boj o kráľovstvo s Maďarmi. Že aj tí Maďari žili potom dlho z kresťanského dedičstva, ktoré vytvorili sv. Cyril a Metod, to je už ďalšia kapitola.

Dnes naši politici sv. Cyrila Metoda nevyháňajú, ale oslavujú. Naša cirkev dnes sv. Cyrila a Metoda tiež oslavuje, hoci poučenie si od nich vzala až na II. vatikánskom koncile: Že každý národ má vyznávať a chváliť Boha svojím vlastným jazykom a že jednota cirkvi má byť pluralistická, nie uniformná. Inak povedané: Máme sa usilovať o jednotu v otázkach podstatných, o slobodu v otázkach vedľajších a napokon o lásku, ktorá všetko spája.
Darí sa nám to, chceme to, pokladáme práve toto za dedičstvo a najlepší odkaz sv. Cyrila a Metoda? Rozlišovať podstatné od vedľajšieho a všetko prepájať v láske? Aby to tak bolo, vieme, že musíme ešte veľa urobiť. Len potom budeme naozajstnými dedičmi sv. Cyrila a Metoda a nepremrháme odkaz, ktorý nám pred 1150 rokmi zanechali.


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 340 x


Top