» články » detail článku

Homília - 23. nedeľa cez rok (C)

Flm 9b-17 (--> kliknite pre zobrazenie evanjelia)

9.9.2013, pondelok

Autor: Karol Moravčík


Abrahám Lincoln je jedna z najznámejších postáv amerických i svetových dejín. Do dejín sa zapísal najmä zrušením otroctva v USA, kvôli čomu vypukla aj krutá občianska vojna, ukončená r. 1865. Hoci Sever bojoval proti Juhu najmä kvôli zrušeniu otroctva, A. Lincoln mal veľké problémy aj medzi svojimi priaznivcami, aby v kongrese podporili schválenie dodatku k ústave USA o rovnosti bielych a čiernych obyvateľov. Aby dosiahol toto schválenie, bolo potrebné presvedčiť radikálov, aby upustili od radikalizmu, ktorý odplašoval umiernených. Umiernených bolo treba presvedčiť, aby neodkladali rozhodnutie až po skončení vojny, nenávistníkov bolo treba prekričať a niektorých poslancov bolo potrebné aj podplatiť, aby zahlasovali. Samozrejme, ťahúňmi boli tí, čo boli vždy úprimne presvedčení o rovnosti všetkých ľudí – ktorí verili, že ide o rovnosť pred Bohom, a že je to potrebné zakotviť aj do zákonov štátu.

Keď pápež František vyzval všetkých ľudí dobrej vôle, aby sa spolu s ním 7. 9. modlili a postili za mier v Sýrii, chcel osloviť práve takýchto ľudí, ktorí v súčasnosti môžu byť ťahúňmi v zápase za mier a spravodlivosť vo svete. Aktérmi tohto zápasu nie sú len vrcholní politici. Naopak, tí sú často poslední. Základ vždy tvoria jednotlivci a skupiny, ktorí sa nechajú osloviť témou ľudskosti a spravodlivosti, uveria jej, porozumejú a sú za ňu ochotní aj prinášať obety. Viackrát som spomínal, ako si v listoch apoštola Pavla možno všimnúť jeho snahu, aby sa z kresťanov začala tvoriť nová alternatíva k vtedajšej kultúre a spoločnosti. Kresťania premenení vierou v Ježiša a jeho posolstvo, nemali žiť vo vtedajšom pohanskom svete tak, ako keby sa s nimi nič nestalo. Nemali svoju vieru žiť len v súkromí svojej duše. Mali svoju vieru previesť do viditeľných dôsledkov. Tieto dôsledky sa mali prejaviť aj na novom chápaní a žití sociálnych vzťahov medzi ženami a mužmi či medzi pánmi a otrokmi.

Ako sa toto prevedenie viery do praxe medzi kresťanmi uskutočňovalo, o tom máme pekné svedectvo v Liste apoštola Pavla Filemónovi. Filemón bol bohatý človek v meste Kolosy (v dnešnom Turecku), ktorý sa aj s rodinou stal kresťanom. V jeho dome bolo centrum cirkvi v Kolosách, v jeho dome sa konali aj bohoslužby. Podľa vtedajšieho sociálneho poriadku Filemón vlastnil aj otrokov. Jeden z nich menom Onézimos od neho ušiel a ešte ho aj okradol. Zhodou okolností sa s ním Pavol stretol vo väzení; pravdepodobne v Cézarei r. 58-60 n. l. Ako vyplýva z listu, apoštol Onézima pokrstil. Pavol s istým humorom píše: „splodil som ho v žalári“. Na tom, čo Pavol ďalej píše a o čo prosí Filemóna, vidíme, ako kresťania v tej dobe riešili sociálne a morálne problémy. Pavol vie, že ľudia sú si pred Bohom rovní, ale rešpektuje aj vtedajšie vlastnícke vzťahy. A tak Onézima presvedčí, aby urobil, čo sa podľa zákona patrí, teda aby sa vrátil k svojmu pánovi a napravil škodu, čo spôsobil. Na druhej strane píše sprievodný list Filemónovi a mierne naňho tlačí, aby Onézima prepustil na slobodu. Ako najdôležitejšie však zdôrazňuje, že otrok je teraz pred Pánom jemu a má byť aj Filemónovi milovaným bratom.

Keby sme sa mohli Pavla spýtať, či by bol dnes len za takéto „duchovné“ riešenia, alebo by podporil aj nejaký nový zákon alebo priamo nejaký revolučný čin na zrušenie otroctva alebo inej biedy, asi by nám odpovedal, že bez nového pochopenia, bez obrátenia srdca, nie je možné sa dopracovať k žiadnej zmene v politike ani v našej cirkvi. Naše obrátenie srdca však nemá zostať len súkromné. Ako ukazuje aj príklad z Listu Filemónovi, musí také obrátenie priniesť aj viditeľné dôsledky. Tie sa prejavia v nových vzťahoch, novej úcte i zodpovednosti. Z ľudí, ktorí také obrátenie zažijú, môžu sa potom stať ťahúne pozitívnej zmeny v spoločnosti a cirkvi. Minulú nedeľu som spomínal skúsenosti biskupa Erwina Kräutlera z Amazónie v Brazílii. Ako sa mu po 40 rokoch pôsobenia podarilo zmeniť tradičné obce na farnosti, kde ľudia nesú zodpovednosť za svoju cirkev. Túto zmenu on veľmi ovplyvnil, ale ťahúne, iniciátori a obetavci sa museli nájsť aj medzi miestnymi ľuďmi. V jednej obci na brehu Amazonky je napr. farnosť, kam podobne ako inde prichádza kňaz len občas. Predsa farnosť dobre funguje. Táto farnosť vznikla tak, že jeden muž, ktorý tam mal väčší majetok, na rozdiel od iných majiteľov pôdy, rozdelil svoj majetok medzi miestnych ľudí. Na začiatku bola jeho túžba nežiť sám, ale modliť sa i hospodáriť spolu s inými. A tak, keď sa oženil, rozdelil sa o majetok so švagrami. Neskôr zapojili ďalších ľudí, až vzniklo akési družstvo. Spolu hospodárili i modlili sa, najprv ruženec, neskôr si čítali a vykladali Sv. Písmo. Počas desaťročí museli párkrát začínať nanovo. Pomery v krajine sa menili, ustavične ich ohrozovali veľké finančné skupiny, ktoré sa ich snažili obrať o pôdu. Biskup Kräutler im pomáha a radí, zapája ich do spolupráce s inými farnosťami aj pri riešení sociálnych, ekonomických a ekologických problémov.

Iste, ide o iné pomery ako u nás, ale v mnohom inšpiratívne. Čo fungovalo kedysi v Kolosách alebo za Lincolna v Amerike, čo funguje v ďalekej Brazílii a čo pápež presadzuje v boji za mier v Sýrii, môže sa predsa udiať aj na Slovensku v našom úsilí za spoločenskú spravodlivosť a obnovu cirkvi. Začiatok každej pozitívnej zmeny je však naozaj vždy najprv v obrátení nášho srdca. A toto obrátenie poznáme ako pravdivé len vtedy, ak sa prejaví aj navonok – v našej schopnosti meniť svoje vzťahy, meniť náš svet, obnovovať našu cirkev. Za takéto obrátenie sa modlime, v tomto úsilí sa podporujme!


::::Verzia pre tlač::::


Klikanosť článku: 10 x